|
Žaneta by povedala, že to bol "úlet
jak sviňa". Jeden z najveselších momentov
počas dvojmesačnej výpravy sme zažili 11.
októbra 2002 pri recepcii kempu neďaleko Noarlunda
Beach, neďaleko Adelaide. V snahe šetriť i
tam, kde sa nedalo, sme často využívali možnosť osprchovať
sa v kempoch až neskoro večer, keď recepcia bola už
dávno zatvorená a nikto sa nás nepýtal, kto sme a
či sme zaplatili nocľažné. Približne každý druhý-tretí
deň sme zostávali na noc v kempoch, zvyšné dni sme
prespávali "na divoko", teda odstavili našu
Lady B kdesi v divočina, na pokraji lesa, či v poli
a rozložili stany. Dievčatá prespávali v aute, Ivan
väčšinou s nimi - či už dole vedľa nich alebo hore,
na škrípajúcich doskách v zdvihnutej streche. Ja som
si užíval priestor sám v stane.
Tak i v ten deň sme sa rozhodli, že si narýchlo dáme
sprchu v kempe a potom nájdeme nejaké miesto na nočný
kemping. Našli sme kemp a Ivan sa so mnou vybral overiť
situáciu. Priblížili sme sa k budove recpecie - zdalo
sa, že je už zatvorená.
Zrazu sa ozval hlas: "Hello,
how are you today?" (Ahoj, ako sa máš?).
Zostali sme ako obarení, ešte raz sme pozreli dvere
recepcie - naozaj bolo už zatvorené? "Hello,
how are you today?", hlások preskočil do výšok
a tipoval som, že to bude nejaká netrpezlivá pani
z recepcie. Kde však mohla len byť a prečo ju nevidím?
Ivan nesmelo podišiel dopredu a odpovedal: "Hello,
hľadáme miesto na prespatie. Máte voľné nejaké miesto
bez elektriny?"(unpowered site?). A tu, ku môjmu
údivu sa domnelá pani začala smiať, ale smiala sa
tak srdečne, akoby počula od Ivana nejaký neuveriteľne
dobrý vtip. "Ha-ha-ha-ha.".
"Hello, how are you today?", zaznelo znova.
Už to začínalo zaváňať peklom, či čarami. Veď sme
boli slušní ľudia - prečo si z nás cudzincov takto
ktosi strieľa?! Ivan sa znova pokúsil nadviazať rozhovor.
Povedal, že by sme len potrebovali vedieť cenu za
jednu noc pre dvoch ľudí (boli sme tam len ja a Ivan,
dievčatá nebolo treba uvádzať). Bez úspechu. Namiesto
odpovede znova zaburácala salva smiechu.
To už bolo dosť! "Where are you, madam?"(Kde
ste, pani?), zavolal som nesmelo do éteru a podišiel
bližšie ku zatvorenej recepcii. A vtom som to zbadal
- ono čudo sedelo v klietke, zobákom sa pridŕžalo
vetvy a pobavene na nás hľadelo. Kakadu, neuveriteľne
krásny, veľký, biely papagáj. "Hello!
I am pretty boy. Do you wanna scratch?" (Som
pekný chlapec, Chceš aby som ťa poškrabkal?), zahlaholil
a zodvihol pravé krídlo,
aby som ho mohol poškrabkať. No, tak takto si z nás
ešte nikto nevystrelil.
Smial som sa vari niekoľko minút a papagáj, keď videl,
ako sa s Ivanom na ňom bavíme, spustil opäť onú burácajúcu
salvu štikútavého smiechu domnelej recepčnej. Zavolal
som aj Katku a Žanetu a spoločne sme sa na "Pretty
boyovi" zabávali asi hodinu. Vedel
povedať asi 6-8 fráz a vedel sa smiať, pričom hlavou
komicky kýval hore a dole. Pritom bol taký
vitálny a živý, ako som ešte nikdy nevidel žiadneho
papagája. Toto bol jeden z najhumornejších zážitkov
počas celej cesty. Škoda, že bola už tma a nemohol
som si Pretty Boya odfotografovať. Sám sebe hovoril
"Pretty", nie "Handsom", ako sa
korektne v angličtine hovorí mužskému pokoleniu. Asi
by nedokázal správne artikulovať. Občas jeho výkriky,
monológy a odpovede dostávali zdanlivo logickú štruktúru
a chvíľami sa zdalo, akoby si uvedomoval zmysel vydávaných
zvukov. Odvtedy sme sa vždy ráno zdravili: "Hello,
how are you today?" tým typickým piskľavým tónom,
ako to hovoril Pretty Boy. Keď sme po osprchovaní
sa odchádzali, opäť nás pozdravil a na rozlúčku za
nami niekoľkokrát zavolal "Bye.
Good night!" a samozrejme, že sme mu slušne
odzdravili.
Tip:
Ak náhodou zablúdite na parkovisko
nad Noarlunda Beach pred Adelaide, skúste zistiť,
čo sa to tam deje! My s Ivanom sme nemali na to odvahu.
Bolo to miesto, kde sme si po osprchovaní sa rozložili
na noc tábor. Celú noc tam prichádzali
podivní típkovia - buď jeden alebo dvaja zostávali
celé hodiny v autách pozorujúc okolie, či čakajúc
na niekoho. Občas niekto vystúpil, zvyčajne prapodivne
oblečený, či skôr neoblečený, a pobral sa smerom
ku schodisku vedúcemu dolu ku pláži. Nejaký
pán zase vybral zo zadného kufra auta malé vedro
plné niečoho, zmizol smerom ku schodisku, a
keď sa vrátil, vedro bolo prázdne.
S Ivanom sme sa tiež vybrali ku schodisku preskúmať
tú záhadu - videli sme dolu na pláži podivnú budovu,
pripomínajúcu staré neudržiavané
verejné WC. Dokonca vchody mali povylamované
dvere a mreže z vetracích okien boli hrdzvé a napoly
strhnuté. Z času na čas vošiel dovnútra niektorý z
týchto divných típkov (vždy len muži, nevideli sme
ani jednu ženu), aby o pol hodiny vyšiel, tváriac
sa nazúčastnene neutrálne a snažiac sa nevyjadriť
žiadne negatívne alebo pozitívne emócie, nepozerajúc
na nás, bokom, len rýchlo kráčajúc ku svojmu autu
aby čo najrýchlejšie zmizol.
Nemali sme odvahu zistiť, čo sa to deje. Nemali sme
odvahu ani spýtať sa niektorého z tých podivných chlapíkov
- možno preto, že niektorí z nich prichádzali oblečení
len v slipoch, hoci v to ráno bolo naozaj veterno
a dosť zima. To viete, juh... Takže, ak sa Vám to
podarí vypátrať, dajte mi, prosím, vedieť...
|
