|
Ivan, 22 ročný
večne improvizujúci típek, doháňajúci vekový rozdiel
v našom kvartete podivnou cigánskou bradou, sa
mal v Perthe ženiť. Jeho vyvolenou bola nejaká
slovenská dievčina, ktorá mala onedlho získať získať
austrálske občianstvo vďaka ukončeniu kurzu registrovanej
hlavnej ošetrovateľky (registered nurse). Inak povedané,
Austrália rieši nedostatkovú situáciu na trhu pracovných
síl preferenčným udeľovaním občianstva pre kritické
profesie (donedávna to boli napr. aj I.T. profesie,
resp. účtovníctvo, vyučený kuchár s praxou, zdravotné
sestry/bratia/sesternice/bratanci a pod.). Ošetrovateľky
väčšinou pracujú v domovoch dôchodcov a dozerajú na
zdravotný stav umiestnených rezidentov. Prínosom
pre Ivana malo byť získanie (pri troche šťastia)
prekleňovacích (bridging) víz aspoň na rok, aby sa
tým oficiálne vyhol nepríjemnej povinnosti chodiť
do školy. Lákavá vidina ešte väčšej flákariny ako
doteraz bez akejkoľvek námahy...
Austrálske úrady, samozrejme, nie sú až také naivné,
aby udelili rezidentské víza ihneď po svadobnom obrade.
Trvá dlhý čas, často mnoho mesiacov, pokiaľ sa imigrančný
úrad podarí presvedčiť, že ste skutočne ako človek
zo zámoria zosobášený s domácim Austrálčanom, že s
ním dlhodobo žijete a v konečnom dôsledku sa naozaj
chystáte pričiniť o štatistický vzrast austrálskej
populácie. Len pre zaujímavosť - imigračný úrad (vraj)
s obľubou používa krížové otázky
s dosť intímnym podtónom a konfrontuje výpovede
oboch partnerov. Úradník sa vás môže pýtať na farbu
spodného prádla vášho partnera, kedy ste naposledy
spali v jednej izbe, alebo či je pravda, že sa podľa
vyjadrenia vášho partnera nesprchujete častejšie ako
raz za mesiac...
Ivan to mal prepočítané a chcel sa teda oženiť. Rozumejte,
papierová záležitosť, ako sa sám vyjadroval. So svojou
nastávajúcou bol dohodnutý, že sa vezmú približne
koncom mesiaca (október 2002) v Perthe. Cestu s nami
v Lady B bral ako príjemnú zmenu dusného veľkomestského
prostredia - prečo neísť na zaujímavú cestu autom
s dvoma sympatickými "samičkami" cez kus
kontinentu, keď ho to vyjde lacnejšie ako lietadlom,
zaujímavejšie ako železnicou a bezpečnejšie ako stopom?
Prečo to neskúsiť, keď do podniku netreba vložiť žiadne
vlastné peniaze - okrem časti nákladov za benzín a
stravu?
A tak sme Ivana vzali - zo Sydney až do Port Augusta,
cesta dlhá vari 2.000 km a dva
týždne. V Port Augusta sa rozhodol, že končí
a ide stopovať kamión do Perthu. So srdečným odporúčaním
vyzbrojiť sa slušnou zásobou lubrikantov
sme ho vyložili na čerpacej stanici pred mestom v
nádeji, že za pár hodín určite ukecá nejakého slušnejšieho
drsného piráta austrálskych ciest s nie príliš veľkými
nárokmi na kvalitu lubrikantov. Bolo
to 14.10.02, vlastne už poobede, a ja s Katkou
a Žanetou sme mali pred sebou ešte cestu 150 km do
Flinders Ranges. Asi
okolo tretej hodiny sme Ivanovi zamávali, dievčatá
vyronili zopár falošných sĺz a ja som v hĺbke duše
s obavami uvažoval, aké to bude ďalej - už len v trojici,
sám s dvoma dievčatami s nie veľmi praktickým myslením,
aj keď občas veselými...
Flinders Ranges sme zvládli v pohode, dokonca
by som povedal, že atmosféra Ivanovým odchodom
zatiaľ neutrpela, a druhý
deň večer sme sa z hôr vrátili do Port Augusta.
Vari len zo špásu navrhla Žaneta Kataríne zaslať
Ivanovi SMS na mobil s otázkou, či sa mu podarilo
stopnúť kamión... Ku nášmu úžasu, Ivan odpovedal,
že je ešte v meste a spýtal sa, kde sme... Nuž,
nebol to impozantný pohľad na "velikého válečníka",
keď sa o 15 minút zničený dostavil ku nášmu autu
na parkovisku pred informačnou kanceláriou. Bolo
vidno, že má v sebe nejaké to pivo, vyzeral poriadne
vyhladovaný a ako sám povedal, tak ako poslednú
noc, nepremrzol vari ani na Slovensku. Priviedol
so sebou ďalšieho típka - kanadského backpackera
Jessieho, ktorého sme neskôr stretli na
úseku asi 2.000 km trikrát.
A tak sme znovu boli spolu v štvorke, vlastne
v päťke aj s Jessiem. Vysvitlo, že Jessie je fakt
správňák, skromný típek, slušný a dokonca sa ponúkol
Katke, že jej pomôže s riadmi... A hral super
na gitaru, Guns'n'Roses, Metallica a podobné staré
dobré záležitosti vybrnkával na smiešnej malej
gitare, ktorú nosil zabalenú do džínsov s jednou
odtrhnutou a zašitou nohavicou. Bol to naozaj
typický a správny backpacker,
svojím úsmevom, úprimnou dobrosrdečnosťou mi akosi
pripomínal
Sama Hougha...
Ivan sa teda vzdal pokusov s lubrikantmi a drsnými
vodičmi kamiónov. Chytiť stop kamióna v Port Augusta
do Perthu - ak len nemáte týždeň čo robiť, tak
sa posaďte vedľa cesty a odseďte si to... Rozhodol
sa, že si radšej kúpi lístok
do Perthu na vlak za 135 dolárov. Vlak
mu mal ísť večer o 22,30 hod. Jessiemu mal ísť
autobus Greyhound do Coober Pedy tiež o 22,30
hod. Jessie sa prezieravo vybral čakať na bus
krátko pred desiatou. Ivan s nami zostal a užíval
si posledné chvíle s nami popíjaním plechovkového
pivečka Victoria Bitter, zvané VB [ví:bí:]. Asi
o 22,10 ho zrazu prepadol strach, aby mu náhodou
rýchlik neušiel.... a tak zastresoval, a požiadal
nás, aby sme ho rýchlo zhodili na stanicu. Nepáčilo
sa mi to, bol pripitý a
vulgárny a vôbec neuvažoval predvídavo
o časovej rezerve, ako Jessie. Ale OK, bol to
Ivan, s ktorým sme prešli nejaký ten tisíci kilometer
- naložili sme batožinu a šli na stanicu. Bola
len asi 5 minút peši vzdialená od nás, vari 2
minúty autom...
Už z diaľky sme videli, ako sa dlhá húsenica vozňov
pomaly rozbieha smerom, kde mal byť na Perth...
Jaska, že vlak Ivanovi ušiel.
Dorazil z východu asi o 15-20 minút skôr, než
mal podľa cestovného poriadku prísť, a vyrazil
na západ bez vyčkania na riadny čas odjazdu podľa
cestovného poriadku. Pri kontinentálnych rýchlikoch
treba s takým niečím počítať - Jessie o tom vedel,
preto šiel na zastávku Greyhounda o 40 minút skôr.
Nemožno povedať, že to bola jednoznačne Ivanova
chyba, avšak podľa mňa nebol taktiež úplne bez
viny. V každom prípade - to už bolo aj na Ivana
príliš. Lákavá vidina "ešte väčšej flákariny"
sa začala pomaly vytrácať do hmlistých oparov
ranného Uluru... a v tú noc prespal opäť s nami
v campe. Na druhý deň zašiel Ivan do cestovnej
kancelárie požiadať o vrátenie peňazí za lístok.
Nič mu však nevrátili - vystavili mu náhradný
lístok na ďalší spoj do Perthu, ktorý mal ísť
o tri dni - v piatok. Ivan však už nechcel trčať
v tomto pre neho tak nešťastnom meste - a požiadal
nás, či môže ísť s nami.
Nepáčilo sa mi. Bolo to svojím spôsobom nepekné
a vypočítavé využívanie
situácie, pričom smolu si spôsobil vlastnou
hlúposťou. Ivan cítil možnosť zblížiť sa so Žanetou
- a ako sa sám vyjadril, svadba
môže jeden-dva mesiace počkať... Nestálo
ho to viac, ako jeden telefonát do Perthu a krátke
vysvetlenie, kde sa nachádza a čo sa mu prihodilo
s vlakom. Samozrejme, dievčatá, hlavne Žaneta
to zobrali tak, že Ľuboš, to ako ja, znovu komplikuje
situáciu, pretože som takmer odmietol pokračovať
s ním v ceste. Nemal chuť vydať sa do púšte s
ľuďmi, ktorí menia názor podľa počasia, sú nespoľahliví
a neustále špekulujú, ako ukrojiť z krajca čo
najviac pre seba. Ivan proste len občas využíval
situáciu, a to dievčatám unikalo.
Napokon, možno to ku koncu
tripu došlo aj Žanete...
|
