Vytlac tuto stranku...    Zatvor okno   
 

Ako sa Ivan neoženil.

 
Apropos : Idú dvaja policajti na obchôdzke, keď tu jeden hovorí:
“Aha, mŕtvy vták!“
Druhý policajt si zacloní rukou oči, pozrie hore a hovorí:
“Kde?“

[ 14 / 36 ]
 
Ivan, 22 ročný večne improvizujúci típek, doháňajúci vekový rozdiel v našom kvartete podivnou cigánskou bradou, sa mal v Perthe ženiť. Jeho vyvolenou bola nejaká slovenská dievčina, ktorá mala onedlho získať získať austrálske občianstvo vďaka ukončeniu kurzu registrovanej hlavnej ošetrovateľky (registered nurse). Inak povedané, Austrália rieši nedostatkovú situáciu na trhu pracovných síl preferenčným udeľovaním občianstva pre kritické profesie (donedávna to boli napr. aj I.T. profesie, resp. účtovníctvo, vyučený kuchár s praxou, zdravotné sestry/bratia/sesternice/bratanci a pod.). Ošetrovateľky väčšinou pracujú v domovoch dôchodcov a dozerajú na zdravotný stav umiestnených rezidentov. Prínosom pre Ivana malo byť získanie (pri troche šťastia) prekleňovacích (bridging) víz aspoň na rok, aby sa tým oficiálne vyhol nepríjemnej povinnosti chodiť do školy. Lákavá vidina ešte väčšej flákariny ako doteraz bez akejkoľvek námahy...

Austrálske úrady, samozrejme, nie sú až také naivné, aby udelili rezidentské víza ihneď po svadobnom obrade. Trvá dlhý čas, často mnoho mesiacov, pokiaľ sa imigrančný úrad podarí presvedčiť, že ste skutočne ako človek zo zámoria zosobášený s domácim Austrálčanom, že s ním dlhodobo žijete a v konečnom dôsledku sa naozaj chystáte pričiniť o štatistický vzrast austrálskej populácie. Len pre zaujímavosť - imigračný úrad (vraj) s obľubou používa krížové otázky s dosť intímnym podtónom a konfrontuje výpovede oboch partnerov. Úradník sa vás môže pýtať na farbu spodného prádla vášho partnera, kedy ste naposledy spali v jednej izbe, alebo či je pravda, že sa podľa vyjadrenia vášho partnera nesprchujete častejšie ako raz za mesiac...

Ivan to mal prepočítané a chcel sa teda oženiť. Rozumejte, papierová záležitosť, ako sa sám vyjadroval. So svojou nastávajúcou bol dohodnutý, že sa vezmú približne koncom mesiaca (október 2002) v Perthe. Cestu s nami v Lady B bral ako príjemnú zmenu dusného veľkomestského prostredia - prečo neísť na zaujímavú cestu autom s dvoma sympatickými "samičkami" cez kus kontinentu, keď ho to vyjde lacnejšie ako lietadlom, zaujímavejšie ako železnicou a bezpečnejšie ako stopom? Prečo to neskúsiť, keď do podniku netreba vložiť žiadne vlastné peniaze - okrem časti nákladov za benzín a stravu?

A tak sme Ivana vzali - zo Sydney až do Port Augusta, cesta dlhá vari 2.000 km a dva týždne. V Port Augusta sa rozhodol, že končí a ide stopovať kamión do Perthu. So srdečným odporúčaním vyzbrojiť sa slušnou zásobou lubrikantov sme ho vyložili na čerpacej stanici pred mestom v nádeji, že za pár hodín určite ukecá nejakého slušnejšieho drsného piráta austrálskych ciest s nie príliš veľkými nárokmi na kvalitu lubrikantov. Bolo to 14.10.02, vlastne už poobede, a ja s Katkou a Žanetou sme mali pred sebou ešte cestu 150 km do Flinders Ranges. Asi okolo tretej hodiny sme Ivanovi zamávali, dievčatá vyronili zopár falošných sĺz a ja som v hĺbke duše s obavami uvažoval, aké to bude ďalej - už len v trojici, sám s dvoma dievčatami s nie veľmi praktickým myslením, aj keď občas veselými...

Rozlúčka s Ivanom pred Port Augusta...

Flinders Ranges sme zvládli v pohode, dokonca by som povedal, že atmosféra Ivanovým odchodom zatiaľ neutrpela, a druhý deň večer sme sa z hôr vrátili do Port Augusta. Vari len zo špásu navrhla Žaneta Kataríne zaslať Ivanovi SMS na mobil s otázkou, či sa mu podarilo stopnúť kamión... Ku nášmu úžasu, Ivan odpovedal, že je ešte v meste a spýtal sa, kde sme... Nuž, nebol to impozantný pohľad na "velikého válečníka", keď sa o 15 minút zničený dostavil ku nášmu autu na parkovisku pred informačnou kanceláriou. Bolo vidno, že má v sebe nejaké to pivo, vyzeral poriadne vyhladovaný a ako sám povedal, tak ako poslednú noc, nepremrzol vari ani na Slovensku. Priviedol so sebou ďalšieho típka - kanadského backpackera Jessieho, ktorého sme neskôr stretli na úseku asi 2.000 km trikrát.

A tak sme znovu boli spolu v štvorke, vlastne v päťke aj s Jessiem. Vysvitlo, že Jessie je fakt správňák, skromný típek, slušný a dokonca sa ponúkol Katke, že jej pomôže s riadmi... A hral super na gitaru, Guns'n'Roses, Metallica a podobné staré dobré záležitosti vybrnkával na smiešnej malej gitare, ktorú nosil zabalenú do džínsov s jednou odtrhnutou a zašitou nohavicou. Bol to naozaj typický a správny backpacker, svojím úsmevom, úprimnou dobrosrdečnosťou mi akosi pripomínal Sama Hougha...

Ivan sa teda vzdal pokusov s lubrikantmi a drsnými vodičmi kamiónov. Chytiť stop kamióna v Port Augusta do Perthu - ak len nemáte týždeň čo robiť, tak sa posaďte vedľa cesty a odseďte si to... Rozhodol sa, že si radšej kúpi lístok do Perthu na vlak za 135 dolárov. Vlak mu mal ísť večer o 22,30 hod. Jessiemu mal ísť autobus Greyhound do Coober Pedy tiež o 22,30 hod. Jessie sa prezieravo vybral čakať na bus krátko pred desiatou. Ivan s nami zostal a užíval si posledné chvíle s nami popíjaním plechovkového pivečka Victoria Bitter, zvané VB [ví:bí:]. Asi o 22,10 ho zrazu prepadol strach, aby mu náhodou rýchlik neušiel.... a tak zastresoval, a požiadal nás, aby sme ho rýchlo zhodili na stanicu. Nepáčilo sa mi to, bol pripitý a vulgárny a vôbec neuvažoval predvídavo o časovej rezerve, ako Jessie. Ale OK, bol to Ivan, s ktorým sme prešli nejaký ten tisíci kilometer - naložili sme batožinu a šli na stanicu. Bola len asi 5 minút peši vzdialená od nás, vari 2 minúty autom...

Už z diaľky sme videli, ako sa dlhá húsenica vozňov pomaly rozbieha smerom, kde mal byť na Perth... Jaska, že vlak Ivanovi ušiel. Dorazil z východu asi o 15-20 minút skôr, než mal podľa cestovného poriadku prísť, a vyrazil na západ bez vyčkania na riadny čas odjazdu podľa cestovného poriadku. Pri kontinentálnych rýchlikoch treba s takým niečím počítať - Jessie o tom vedel, preto šiel na zastávku Greyhounda o 40 minút skôr. Nemožno povedať, že to bola jednoznačne Ivanova chyba, avšak podľa mňa nebol taktiež úplne bez viny. V každom prípade - to už bolo aj na Ivana príliš. Lákavá vidina "ešte väčšej flákariny" sa začala pomaly vytrácať do hmlistých oparov ranného Uluru... a v tú noc prespal opäť s nami v campe. Na druhý deň zašiel Ivan do cestovnej kancelárie požiadať o vrátenie peňazí za lístok. Nič mu však nevrátili - vystavili mu náhradný lístok na ďalší spoj do Perthu, ktorý mal ísť o tri dni - v piatok. Ivan však už nechcel trčať v tomto pre neho tak nešťastnom meste - a požiadal nás, či môže ísť s nami.

Nepáčilo sa mi. Bolo to svojím spôsobom nepekné a vypočítavé využívanie situácie, pričom smolu si spôsobil vlastnou hlúposťou. Ivan cítil možnosť zblížiť sa so Žanetou - a ako sa sám vyjadril, svadba môže jeden-dva mesiace počkať... Nestálo ho to viac, ako jeden telefonát do Perthu a krátke vysvetlenie, kde sa nachádza a čo sa mu prihodilo s vlakom. Samozrejme, dievčatá, hlavne Žaneta to zobrali tak, že Ľuboš, to ako ja, znovu komplikuje situáciu, pretože som takmer odmietol pokračovať s ním v ceste. Nemal chuť vydať sa do púšte s ľuďmi, ktorí menia názor podľa počasia, sú nespoľahliví a neustále špekulujú, ako ukrojiť z krajca čo najviac pre seba. Ivan proste len občas využíval situáciu, a to dievčatám unikalo.

Napokon, možno to ku koncu tripu došlo aj Žanete...



Príbehy z toho istého obdobia...

Fotografie súvisiace s týmto príbehom...

Rozlúčka s Ivanom pred Port Augusta, Južná Austrália,  benzínka. Aboridžinci vytesaní do kameňa vo Flinders Ranges. Nádherné austrálske diaľnice - Flinders Ranges v pozadí. Železnica Ričipiči.
Flinders Ranges - na vrchole kotliny. Návrat z Flinders Ranges.   
Start | Sydney | Cesta okolo Australie | Australia prakticky | Singapúr | Fotogaléria | Linky | Synet.sk
© XLuboš 2003