|
Jessie bol ten najsprávnejší backpacker, akého
sme počas našej púte stretli. Bol to Kanaďan,
bol živým vysvetlením faktu, prečo
sú Kanaďania ako backpackeri, čiže "batôžkári",
či turisti, takí obľúbení v austrálskej komunite.
Jessie bol 19-ročný študent nejakého fyzikálno-chemického
vedeckého oboru na ktorejsi univerzite v Toronte.
Proste prerušil školu a rozhodol sa rok cestovať
po krajinách juhovýchodnej Ázie a Austrálii -
úplne sám, len s malou gitarou
na chrbte, ktorú nosil zabalenú do starých
jeansov s jednou odtrihnutou a zašitou nohavicou.
Bol to klasik.
Prvýkrát sme ho stretli
v Port Augusta po
návrate z Flinders Ranges. Bolo to na parkovisku
pred turistickým informačným centrom, kde sme
si varili večeru a len zo žartu poslali Ivanovi
SMS, či náhodou ešte stále netrčí v meste. Jaska,
Ivan tu bol a keď o pol hodinu prikvitol, priviedol
so sebou aj Jessieho. Jessie sa stále usmieval,
a za večeru sa ponúkol umyť
riad. To zapôsobilo aj na dievčatá, aj
keď slušne odmietli ponúkanú pomoc. Vysvitlo,
že Jessie hrá slušne na svojej malej plastickej
akustickej gitare zabalenej v batohu z nohavíc.
Zahrali sme si nejaké sóla starého dobrého Scorpions
čo Metallica a medzi rečou vypili pivo. Jessie
mal vlastne tú istú cestu pred sebou ako my -
ponúkli sme sa, že ho pár sto kilometrov zvezieme.
Mal už však kúpený lístok do Coober Pedy, mesta
opálových polí už slušne hlboko v púšti a peniaze
mu v agentúre nechceli vrátiť. Bus spoločnosti
Greyhound mu mal ísť o 22,30, večer a ráno okolo
6,00am mal byť už 500 km hlboko v púšti, v Coober
Pedy. Tak sme sa večer po pive rozlúčili a Jessie
odišiel odchytiť Greyhounda. To bol Jessie prvý
krát.
Aká to náhoda, keď stretnete niekoho
o týždeň uprostred púšte na mieste, kde
by ste to vôbec nečakali! Bolo to na druhý deň
po výstupe na Uluru, pri Kings
Canyone, keď na nás zamával nejaký drzáň
zo starého backpackerského auta. Jaska, Jessie.
Práve absolvoval túru cez Kings Canyon a nadšene
nám ju odporúčal. Varoval nás však, aby rátali
aspoň s hektolitrom vody na každého v takej horúčave.
Bol práve na odchode aj s dvojicou Írskych backpackerov
a mali namierené na sever, smerom ku Alice Springs
a v závislosti od počasia do Darwinu alebo do
Queenslandu. V podstate to bola aj naša trasa.
Urobili sme spoločné foto a Jessie zmizol znova
na neurčito.
Prešli asi tri dni. Absolvovali sme túru dlhú
6,5 km cez Kings Canyon, hoci 40 °C horúčavy na
priamom slnku nám naozaj dali zabrať. Asi o 14,30
h sme vyrazili z Kings Canyonu do Erlundy (275
km) a odtiaľ priamo do Alice Springs (200 km).
Asi o 20,30 h si Ivan pripísal
na konto druhú zrazenú kenguru. Úsek asi
60 km pred Alice Springs bol naozaj hrozný, vari
každých 5-10 minút nám popred
auto prebiehali kengury, či už osamotené,
alebo v skupinkách.
Žaneta s Katarínou to opäť ťažko znášali a nemali
ďaleko od toho, aby nás obvinili zo spáchania
ťažkého zločinu. Prespali sme v kempe zvanom "G'd
day, mate", na pokraji mesta Alice Springs,
stálo nás to 21 $ pre dve osoby. Občas sme jednoducho
nepriznali, že sme štyria. Jaska, svojím spôsobom
ide o rozbíjanie, či sabotáž
fungujúceho ekonomického systému, avšak
skúste si to prekalkulovať v praxi, keď sa snažíte
šetriť i na zubnej paste :-)...
Na druhý deň sme vymenili motorový olej v servise
a potom som šiel do mesta na nákup. Sedel som
na lavičke uprostred pešej
zóny v Alice Springs, keď vidím, ako skupinka
Aborigincov obkolesila nejakého európsky vyzerajúceho
backpackera a pýtali od neho cigaretu. To viete,
títo ľudia vedia ťažko vyvinúť nejakú cieľavedomú
činnosť s pridanou hodnotou okrem občasného hrania
na didgiridoo [didžiridú:], čiže aboriginskú fujaru
a statusom v spoločnosti
zaujímajú pozíciu rómskych menšín v Európe.
Típek podaroval jednému, či dvom cigaretu a keď
sa ich zbavil, šiel ďalej, smerom ku mne. "Would
you have one spare for me as well?", spýtal
som sa ho, či by nemal jednu cígu aj pre mňa.
Jaska, bol to Jessie, prekvapený tak ako aj ja,
keď som ho spoznal uprostred skupinky. Na chvíľu
ešte zbehol so mnou ku Lady B, kde sme sa mali
navečer stretnúť s dievčatami aj s Ivanom. Potom
zmizol. Už definitívne z našich životov.
Tak takto to beží v Austrálii. Vydáte sa na cesty
a stretnete ľudí, ktorí Vám pristanú ku Vašej farbe
batoha, alebo nepristanú. Na cestách však máte vždy
niečo spoločné - horizont v diaľke. Jessie,
Sam Hough, homeless z Adelaide, Juhoafričan Andrew
a na konci vždy MacDonnald's so štyridsaťcentovou
smotanovou zmrzlinou. Prejdete za horizont a - čuduj
sa svete, znova stretávate tých istých ľudí.
Je to kolobeh backpackerského života, plný nádherných
superchvíľok a nesentimentálnych Good bye. Počul som
o mnohých prípadoch, keď sa ľudia cestujúci okolo
austrálskeho kontinentu stretli na tých najneuveriteľnejšie
odľahlých miestach, v nejneuveriteľnejších a najnepravdepodobnejších
situáciách. Proste nikdy neviete a nenadarmo sa hovorí,
že Austrália je najmenší kontinent.
|
