Šťastný homeless z Adelaide.

Adelaide dýcha atmosférou pokojného prístavného mestečka. Široké, urbanisticky veľkoryso koncipované ulice s plynulou premávkou akoby podčiarkovali oproti Sydney spomalený, pokojnejší kolobeh tunajšieho života. Historické atrakcie, zaujímavá architektúra, zábavné parky. Najprv sme sa šli prejsť po pešej zóne a obchodoch predmestia zvaného Glenelg, kde povolenie konzumovať alkohol na verejnom priestranstve stojí 165,-A$.

 

V Adelaide som dostal výpoveď od báb. Žaneta a Katarína nesúhlasili s tým, že mám, resp. obaja chalani máme asi tri-štyrikrát vyššiu spotrebu kalórií a jedla a že celkovo "je třeba s tým něco dělat, poněvač já s tím nesouhlasím a nevidím dúvod, proč bychom Vás měli živit z vlastních peněz". A tu to máte! Môj kamoš sa raz k tomu vyjadril, že tu je jasné vysvetlenie, prečo muselo dôjsť ku rozdeleniu federácie v deväťdesiatom treťom. Bolo to principiálne riešenie otázky plných žalúdkov.

Skúsili sme nájsť riešenie pre môj biorytmický extrémizmus - dali mi na výber, či som ochotný zrieknuť sa časti energetického príjmu, alebo primerane k tomu vlastných finančných prostriedkov. Čo som mal robiť? Vypočítavať tých pár desiatok dolárov a porovnávať s tým, čo kto do cestovania investoval? Poradil som sa so žalúdkom, ktorý hlasným zaškvŕkaním odhlasoval koniec financiám. A bolo to. Odvtedy sme sa každý stravovali samostatne. Dievčatám odpadla neuveriteľne náročná úloha postarať sa o spoločné raňajky a každý si plánoval stravu sám - okrem večere, tú sme finančne znášali spoločne počas celej cesty. V konečnom dôsledku sme častokrát strácali čas pri raňajkách, ale na druhej strane baby nechodili nervózne z mojich alebo Ivanových excentrických chúťok.

Potom sme sa presunuli do centra Adelaide. Veľmi pekne, s citlivosťou ku dobovej staroanglickej renesančnej architektúre udržiavané budovy v centre a na pešej zóne (centrom každého väčšieho austrálskeho mesta je pešia zóna). Rady budov s obchodmi pripomínali bratislavskú Obchodnú ulicu v predstavách prenesenú do Starého mesta kamsi pod bratislavský hrad. Samozrejme, že sme si s Ivanom kúpili v Mekkáči (rozumej MacDonald's) zmrzku za 40 centov.

Keď sme sa vracali, natrafili sme na somráka. Tackavým krokom sa šuchtal pomaly po dlaždiciach pešej zóny, na chvíľu sa pristavil pri malom ázijskom dievčati hanblivo hrajúcom na malej harfe, preniesol ku nej pár ľútostivých slov a pokračoval v pochôdzke za nami. Pripadal mi komický i zaujímavý a tak som ho chvíľami pozoroval. Vošli sme do obchodu so suvenírmi a funny vývesnými tabuľkami a špekulovali sme, či sa nám na okno Lady B hodí tabuľka "Shit happened" (voľne preložené "dosralo sa to") alebo radšej "No farts on board!" ("Zákaz prdenia na palube!"). Somrák vošiel za nami, čím znepokojil Žanetu i Katarínu. Asi to tu už poznal, pretože sa hneď začal familiárne baviť s predávajúcim.

Nekonvenčným prejavom, živou i keď motoricky dosť obtiažne zvládanou gestikuláciou sa snažil presvedčiť zmäteného chudáka za pultom, že ten tovar je prvotriedny brak a mal by byť vlastne rád, ak sa nájde niekto obetavý, ako napríklad on, kto bude ochotný tovar si vziať, hoci aj bezplatne. Krčil pritom tvár vo vráskavom úsmeve predčasne zostarnutej tváre a vystavoval na obdiv takmer bezzubé ďasná. Zrejme však neuspel, pretože chvíľu po nás vyšiel z obchodu a bezstarostne sa pustil naším smerom. Vyzeral, ako sa na predavačovi práve výborne zabavil.

Všimol si, že sa na neho pozerám. "Cheer up, mate, cheer up. Rozveseľ sa, kámo, poteš sa. Kedy sa chceš, keď nie dnes? Čo ťa trápi? Pozri na mňa - mám ja niečo? Nie, nič okrem svojich hábov a je mi veselo. Cheer up, mate, cheer up, now.". Asi som mu nepripadal veľmi veselý. Potom mi ešte chvíľu vysvetľoval svoju životnú filozofiu, nie všetko som z jeho hroznej, občas šušľavej angličtiny porozumel. Prišli sme ku prechodu - blikala už zelená a za pár sekúnd sa mala zmeniť na červenú.

Zostal som stáť. Avšak veselý kamoš len mávol rukou, bokom na mňa pozrel a vykročil pred čakajúce autá. "Look up here, buddy, and cheer up.", kričal veselo na mňa. Potom preskočila červená pre chodcov a naskočila zelená pre autá. Jeho krik prehlušilo trúbenie netrpezlivých vodičov - bezdomovec bol práve uprostred cesty. Vôbec nezrýchlil krok, bezzubými ďasnami sa smial do vetra a veselo mával vodičom do napätých tvárí. Dúfal som, že žiaden z nich to nepochopí nesprávne a novodobého Dionýza neroznesie svojím záprahom stodesiatich koní. Somrák prešiel na druhú stranu, obrátil sa a zamával mi. Medzi hučaním áut a trúbením doľahli ku mne ako ozvena z iného sveta útržky jeho volania "Cheer up, mate. Cheer up just now...".

Príbehy z toho istého obdobia...

• Najbombastickejší papagáj na svete - Pretty boy.
• 3 x Jessie (James) z Kanady.
• Ako sa Ivan neoženil.
• Barossa Valley, ročník '98.

Fotografie súvisiace s týmto príbehom...