Vytlac tuto stranku...    Zatvor okno   
 

Najbombastickejší papagáj na svete - Pretty boy.

 
Apropos : Pride policajt k holičovi s walkmanom na ušiach a chce sa nechať ostrihať. Holič ho strihá, no musí mu dať dolu sluchátka. Spraví to a fízel za minútu celý modrý spadne na zem v bezvedomí. Holič celý vystrašený ho začne kriesiť, a keď nič nepomáha, dá si na uši tie sluchátka a tam počuje:
„Nádych - výdych. Nádych - výdych.“

[ 36 / 36 ]
 
Žaneta by povedala, že to bol "úlet jak sviňa". Jeden z najveselších momentov počas dvojmesačnej výpravy sme zažili 11. októbra 2002 pri recepcii kempu neďaleko Noarlunda Beach, neďaleko Adelaide. V snahe šetriť i tam, kde sa nedalo, sme často využívali možnosť osprchovať sa v kempoch až neskoro večer, keď recepcia bola už dávno zatvorená a nikto sa nás nepýtal, kto sme a či sme zaplatili nocľažné. Približne každý druhý-tretí deň sme zostávali na noc v kempoch, zvyšné dni sme prespávali "na divoko", teda odstavili našu Lady B kdesi v divočina, na pokraji lesa, či v poli a rozložili stany. Dievčatá prespávali v aute, Ivan väčšinou s nimi - či už dole vedľa nich alebo hore, na škrípajúcich doskách v zdvihnutej streche. Ja som si užíval priestor sám v stane.

Tak i v ten deň sme sa rozhodli, že si narýchlo dáme sprchu v kempe a potom nájdeme nejaké miesto na nočný kemping. Našli sme kemp a Ivan sa so mnou vybral overiť situáciu. Priblížili sme sa k budove recpecie - zdalo sa, že je už zatvorená.

Zrazu sa ozval hlas: "Hello, how are you today?" (Ahoj, ako sa máš?). Zostali sme ako obarení, ešte raz sme pozreli dvere recepcie - naozaj bolo už zatvorené? "Hello, how are you today?", hlások preskočil do výšok a tipoval som, že to bude nejaká netrpezlivá pani z recepcie. Kde však mohla len byť a prečo ju nevidím? Ivan nesmelo podišiel dopredu a odpovedal: "Hello, hľadáme miesto na prespatie. Máte voľné nejaké miesto bez elektriny?"(unpowered site?). A tu, ku môjmu údivu sa domnelá pani začala smiať, ale smiala sa tak srdečne, akoby počula od Ivana nejaký neuveriteľne dobrý vtip. "Ha-ha-ha-ha.". "Hello, how are you today?", zaznelo znova. Už to začínalo zaváňať peklom, či čarami. Veď sme boli slušní ľudia - prečo si z nás cudzincov takto ktosi strieľa?! Ivan sa znova pokúsil nadviazať rozhovor. Povedal, že by sme len potrebovali vedieť cenu za jednu noc pre dvoch ľudí (boli sme tam len ja a Ivan, dievčatá nebolo treba uvádzať). Bez úspechu. Namiesto odpovede znova zaburácala salva smiechu.

To už bolo dosť! "Where are you, madam?"(Kde ste, pani?), zavolal som nesmelo do éteru a podišiel bližšie ku zatvorenej recepcii. A vtom som to zbadal - ono čudo sedelo v klietke, zobákom sa pridŕžalo vetvy a pobavene na nás hľadelo. Kakadu, neuveriteľne krásny, veľký, biely papagáj. "Hello! I am pretty boy. Do you wanna scratch?" (Som pekný chlapec, Chceš aby som ťa poškrabkal?), zahlaholil a zodvihol pravé krídlo, aby som ho mohol poškrabkať. No, tak takto si z nás ešte nikto nevystrelil.

Smial som sa vari niekoľko minút a papagáj, keď videl, ako sa s Ivanom na ňom bavíme, spustil opäť onú burácajúcu salvu štikútavého smiechu domnelej recepčnej. Zavolal som aj Katku a Žanetu a spoločne sme sa na "Pretty boyovi" zabávali asi hodinu. Vedel povedať asi 6-8 fráz a vedel sa smiať, pričom hlavou komicky kýval hore a dole. Pritom bol taký vitálny a živý, ako som ešte nikdy nevidel žiadneho papagája. Toto bol jeden z najhumornejších zážitkov počas celej cesty. Škoda, že bola už tma a nemohol som si Pretty Boya odfotografovať. Sám sebe hovoril "Pretty", nie "Handsom", ako sa korektne v angličtine hovorí mužskému pokoleniu. Asi by nedokázal správne artikulovať. Občas jeho výkriky, monológy a odpovede dostávali zdanlivo logickú štruktúru a chvíľami sa zdalo, akoby si uvedomoval zmysel vydávaných zvukov. Odvtedy sme sa vždy ráno zdravili: "Hello, how are you today?" tým typickým piskľavým tónom, ako to hovoril Pretty Boy. Keď sme po osprchovaní sa odchádzali, opäť nás pozdravil a na rozlúčku za nami niekoľkokrát zavolal "Bye. Good night!" a samozrejme, že sme mu slušne odzdravili.



Tip:
Ak náhodou zablúdite na parkovisko nad Noarlunda Beach pred Adelaide, skúste zistiť, čo sa to tam deje! My s Ivanom sme nemali na to odvahu. Bolo to miesto, kde sme si po osprchovaní sa rozložili na noc tábor. Celú noc tam prichádzali podivní típkovia - buď jeden alebo dvaja zostávali celé hodiny v autách pozorujúc okolie, či čakajúc na niekoho. Občas niekto vystúpil, zvyčajne prapodivne oblečený, či skôr neoblečený, a pobral sa smerom ku schodisku vedúcemu dolu ku pláži. Nejaký pán zase vybral zo zadného kufra auta malé vedro plné niečoho, zmizol smerom ku schodisku, a keď sa vrátil, vedro bolo prázdne.

S Ivanom sme sa tiež vybrali ku schodisku preskúmať tú záhadu - videli sme dolu na pláži podivnú budovu, pripomínajúcu staré neudržiavané verejné WC. Dokonca vchody mali povylamované dvere a mreže z vetracích okien boli hrdzvé a napoly strhnuté. Z času na čas vošiel dovnútra niektorý z týchto divných típkov (vždy len muži, nevideli sme ani jednu ženu), aby o pol hodiny vyšiel, tváriac sa nazúčastnene neutrálne a snažiac sa nevyjadriť žiadne negatívne alebo pozitívne emócie, nepozerajúc na nás, bokom, len rýchlo kráčajúc ku svojmu autu aby čo najrýchlejšie zmizol.

Nemali sme odvahu zistiť, čo sa to deje. Nemali sme odvahu ani spýtať sa niektorého z tých podivných chlapíkov - možno preto, že niektorí z nich prichádzali oblečení len v slipoch, hoci v to ráno bolo naozaj veterno a dosť zima. To viete, juh... Takže, ak sa Vám to podarí vypátrať, dajte mi, prosím, vedieť...


Príbehy z toho istého obdobia...

Fotografie súvisiace s týmto príbehom...

(Žiadne podobné fotografie sa v databáze nenachádzajú..)
Start | Sydney | Cesta okolo Australie | Australia prakticky | Singapúr | Fotogaléria | Linky | Synet.sk
© XLuboš 2003