Slzy a ťažko utajovaná radosť priateľky Evičky
z môjho odchodu mi v to osudné ráno ráňala srdce.
Bolo 7,00 h, 21. novembra 2001, štvrtok, keď nastal
zlom v mojom živote. Chladné zahmlené ráno bolo akoby
predzvesťou nastávajúcej zmeny a sociálnych
neistôt. Odchádzal som neurčitými pocitmi obáv
a zvedavosti, čo prinesie ďalší deň, ktorý bude vlastne
nocou, ak vezmeme do úvahy deväť
časových zón, ktoré som zamýšľal prekročiť.
Autobus z Blavy (Mlynské nivy) nás vypľul pred letištnou halou v Schwechate,
kde ma hneď privítal Juro z Trnavy, típek, ktorého
rodičia sa touto radikálnou formou snažili naučiť
svoje dieťa samostatnosti v živote a preto ho
rodičia vyslali na päťmesačnú dobrodružno-poznávaciu
výpravu do divokých ulíc Sydney. Jura som stretol
na lekárskej prehliadke na Mickiewitzovej, ako
aj vlastne zopár ďalších rado-by-študovati cestovateľov.
Takže celkovo som narátal cca 10-15 Slovákov,
ktorý mojím letom OS 3001 leteli do Austrálie,
či už cez moju, alebo inú agentúru. Akosi
som stále nemal pocit, že som von zo Slovenska.
Letištné prehliadky boli viac-menej formalitou,
trochu som sa obával, či nebudú mať osoby zodpovedné
za kultúrny život na palube lietadla výhrady voči
mojej španielke. Nie, nebojte sa, nenašiel som
si hneď novú známosť, ktorú by som pašoval v cestovnom
vaku – bola to len gitara. Všetko však prebehlo
normálne a s 30 minútovým oneskorením sme o 11,15
zdvihli kolesá z asfaltu štartovacej rampy.
Palubu Boeingu asi nemá význam popisovať – proste
si predstavte sardinky v konzerve, odmyslite si
olej a rajčinový pretlak a máte to. O veselú atmosféru
sa staral zbor vari 10 letušiek, pravidelne vozíkmi
dokazujúcich, že ulička medzi radmi sedadiel nie
je až taká úzka, ako aj pilot s dvoma kopilotmi.
Z času na čas nás obveselili správami typu „pred
nami je nebezpečná kupulovitá oblačnosť, obchádzame
ju z ľavej strany, pre každý prípad si preštudujte
návod na prežitie, ktorý by sa mal nachádzať
pod vaším sedadlom. Lauda air Vám praje príjemný
let. S Coca-colou je život
penivejší.“. Sedíte a snažíte sa zistiť,
či je to naozaj tak, ako to je. Že nespíte doma
vo svojej posteli a že najbližšie budete mamine
koláče jesť vari až o rok. Jedna rada pre adeptov
– prosím Vás, neurobte tú chybu, akú som urobil
ja – naozaj si pred 20 hodinovým
letom zariaďte jedálny lístok tak, aby ste nemali
črevá plné vzduchu :-))) Verte mi, cestujúci
Vás budú mať oveľa radšej a palubnú kultúru si
vychutnáte v hlbšom podtóne.
Pochopil som, aký je rozdiel
medzi ekonomickou a biznis triedou na palube lietadla.
Biznis trieda je sardinka bez oleja a rajčinového
pretlaku obalená v igelite a položená na tanieri.
Ekonomická trieda predstavuje sardinku v stave
pôvodnom zakonzervovanom bez oleja a kečupu. Určite
ten igelit nestojí za dvojnásobok, alebo aspoň
polovicu vyššiu cenu. Chýba tam totižto ten olej
(ha-ha).
Kultúru na palube okrem letušiek spestroval aj
priblblý palubný počítač. Bol to prvý
počítač v mojom živote, ktorý ma ani raz neporazil
v šachu, čím ma fascinoval a evidentne
pozdvihol moju dôveru v sofistikovanosť palubných
systémov. Dalo sa tiež počúvať asi 8 rádiostaníc,
pozerať video, a hoci kryštalický LCD display
nie je to, čo starý dobrý televízor, vcelku rád
som si pozrel Planétu opíc. No, a potom to prišlo
- vzduch. Prebytok vzduchu. Nie na palube, ale
v mojich črevách. Vážení, neusmievajte sa, život
prináša rôzne varianty reality.
Čo ešte povedať o lete? a) Bolo
to krásne leto. b) Bol to dlhý let. B)
je správne. Prvá fáza
trvala cca 10-11 hodín, okolo polnoci slovenského
času (SČ) sme pristáli v Kuala Lumpur a posunuli
si hodinky na treťiu hodinu nad ránom miestneho
času. Z mesta som, jaska, nič nevidel, technická
rekonvalescencia lietadla trvala vari 50 minút,
cca o jednej hodine SČ sme uvítali na palube nové,
exotickejšie, tváre letušiek, prijali zopár nových
cestujúcich a zdvihli kolesá po druhýkrát. Juro
využil aktivovaný roaming a z Kuala Lumpur poslal
SMS domov, že ešte žije. Druhá
fáza letu, Kuala Lumpur – Sydney, trvala
cca 8-9 hodín, to som už moje zbedačené a podvedené
biorytmy nemohol klamať a na 2 hodiny som zaspal.
Zobudil som sa na raňajky. Kolujú chýry, že Lauda
Air pravidelne na raňajky podáva praženicu. Neviem,
či to je pravda, ale niečo na spôsob praženice
to bolo. Nemôžem sa však sťažovať, naozaj som
sa netúžil prejedať. To, čo som ochutnal bolo
celkom chutné, presne ako sa dá na palube lietadla
očakávať. Radšej som však príliš neriskoval prípadné
zvýšenie kompresie obsahu v mojich črevách. Väčšinu
času strávil pozorovaním zaujímavej austrálskej
púšte v kamery umiestnenej
na spodnej časti trupu lietadla, poskytujúcej
občas zaujímavé pohľady na ON-LINE mapku 10 000
metrov pod nami.
Pristáli sme po cca 19,5 hodinách letu na Sydney
Airport. Obával som sa colnej kontroly, ale naozaj
zbytočne. Hoci je to viac-menej formalita, treba
si dať pozor na inštrukcie pred pristátím – ak
Vám oznámia neprevážať žiadne potraviny, tak to
naozaj nerobte a čokoládu radšej hoďte do koša.
Taktiež som asi mal aj trochu šťastie – moja slávna
španielka sa vraj mohla celkom ľahko stať predmetom
colného skúmania, nakoľko jej drevo
vraj môže byť hostiteľom rôznych chorôb alebo
plesní. Takže si na podobné veci niekedy
treba dať pozor a keď si chcete priniesť osobnú
vec, dajte si záležať, aby to nespadalo do podobnej
kategórie ako plesnivé pantofle Uncle Georgeho.
Colníci sú naozaj občas nevyspytateľní, jeden
cestujúci pri prechode cmúľal cukríky a v ruke
držal ich plný balík - možno to bolo príčinou,
prečo ho požiadali ukázať obsah cestovného batoha.
Iného cestujúceho požiadali po prehliadke zahodiť
nepekne vyzerajúce, staršie domáce našuchovačky.
Proste, austrálski colníci si potrpia na kvalitu
dovozu. Ale colná prehliadka
– vo všeobecnosti hrozí cca 1 cestujúcemu z 20,
inak to ide veľmi rýchlo.
