Popularita záhadného a unikátneho kamenného monolitu vzrástla počas posledných 10 rokov mnohonásobne. Stotisíce turistov prichádzajú ročne do Austrálie práve s cieľom navštíviť tento legendami povestný najväčší kameň ("šutr") vo svete. Je snom takmer všetkých backpackerov, významnou destináciou japonských VIP dôchodcov a kultovým fenoménom aboridžinskej kultúry.
Legenda hovorí, že kameň a jeho okolie je vlastne cintorínom a miestom duchov, ktorí nechcú byť rušení. Každý by sa tu mal správať slušne a úctivo, aby ich nerušil a v žiadnom prípade nie je povolené vziať či akýmkoľvek spôsobom devastovať tento jedinečný prírodný úkaz.
Z geologického hľadiska je Uluru pieskovcovou platňou s priemerom cca 50 km. Platňa vznikala počas miliónov rokov na dne mora z naplavovaných piesočných usadenín - keď dno mora vystúpilo nad jeho hladinu, Uluru čakalo ďalšie milénia, pokiaľ ho púštne vetry odhalili spod nánosov piesku. Uluru, čiže Ayer's Rock je teda len nepatrným vrcholom ľadovca, ktorého podstatná časť leží v hĺbke 50-100 metrov; na opačnom konci geologickej platne oproti Uluru sa nachádza druhý, menej známy kamenný útvar - Olgas.
Bol to osemnásty deň nášho putovania, keď sme dorazili do Ayers Rock Resortu (resort = niečo ako okres). Uluru sa nachádza asi 180 km bokom od hlavnej Stuart Highway tiahnúcej sa 6.000 km stredom austrálskej púšte - rozcestie nesie názov Erlunda. Predchádzajúcu noc sme teda prespali v Erlunde, vzdialení asi 500 m od benzínovej stanice, na malej lúke vedľa cesty tiahnúcej sa až ku Uluru. Pri rannom dopĺňaní nádrže sme sa dali do reči s manželskou dvojicou vracajúcou sa smerom od Ayers - obaja nám ochotne popísali, ako to tam vyzerá, čo môžme očakávať a na záver - dali nám dve ešte stále platné vstupenky do Národného Parku ku Uluru. Jeden lístok stál 16 AUD a lístky mali byť ešte platné dva dni. Neušetríte, keď môžete?
Cesta od Erlundy do Ayers Rock Resortu však bola pre auto utrpením. Horúčavy dosahovali už o 9.00 ráno cca 30-32 °C v tieni, počas dňa stúpli na cca 36-40 °C a ja som mal vážne obavy o našu Lady B. Nemal som skúsenosti s opravami chladiaceho systému, nemali sme žiadne rezervné hadice či trubice a najbližší servis bol pravdepodobne kdesi v Ayers. Dovolať sa nikam nedalo, veď ktorý mobilný operátor by pokrýval púšť? Ivana som teda požiadal neprekračovať rýchlosť 80 km/hod a pomaly sme sa sunuli po rozpálenej asfaltovo-betónovej ceste, počúvajúc Svinskú pržolu, Ivana Mládka Illegal (Toxic) Band, Reflexy a írskych Levellers. Bolo komické, akou rýchlosťou nás predbiehali desiatky áut. Katka a Žanet sa zabávali skandovaním počas obiehania všetkých troch áut, ktoré sme počas trojhodinovej cesty obehli.
Apropos - slovo ku austrálskej púšti: nie je púšť ako púšť. Sahara nie je štandard, ríša nekonečných kráľovských dún je skôr raritou, ako pravidlom. Austrálska púšť je nekonečná červená pôda (absolútne červená, The Total Red:-) pokrytá chudobným pokrovcom suchej nenáročnej flóry - od útrpných a poľutovaniahodných trsov až po zvedavé vysoké kaktusy - nikde tu však nevidíte duny, piesok, tak ako poznáte púšť z filmov... Raz začas sa z prírodnej alebo ľudskej príčiny preženie rozsiahlymi oblasťami požiar meniaci červenú pôdu na čiernu - počas dlhých mesiacov sucha potom prechádzate čiernymi pláňami a vietor vám ženia do očí popol. Požiare sú jednou z najväčších pohrôm v Austrálii - ich uhasenie je často nemožné a jedinou spásou je útek.
Chladiaci systém našej Lady B našťastie nesklamal - okolo 14.00 hod sme zaparkovali vedľa múzea v Ayers Rock Rezorte a urgentne hľadali čokoľvek tekuté. Rozhodli sme sa vyžiť platnosť lístkov a ísť sa pozrieť na Olgas. Keďže sme mali len 2 lístky, Ivan a Žaneta sa ukryli v "obývačke" Lady B a ja s Katkou sme sa preukázali dvoma lístkami - no problem. Olgas sú asi 40 km od vstupu do Národnej Konzervácie (alebo Parku, ak chcete), pričom Uluru je len asi 5-7 km od vstupu. Uluru sme mali na pláne nasledujúci deň...
Olgas - sú v podstate rozhádzanou kópiou Uluru. V lúčoch zapadajúceho alebo vychádzajúceho slnka strieda kameň spektrum farieb, z tmavo červenej na červenú, oranžovú, fialovú, ružovú atď. Uskutočnili sme kratšiu asi 1-hodinovú túru ku Olgas - z parkoviska sa dá urobiť pomedzi kamenné steny asi 2 km dlhá prechádzka, na jej konci je odpočívadlo a haldy zvetraných kameňov. Zaujímavý deň sme ukončili pozorovaním práve vzniknutého púštneho požiaru, ktorý žiaril do noci v asi 5-7 km vzdialenosti za Uluru - keďže sme nepoznali dobre príjazdové cesty, trvalo asi polhodinu, kým sme sa dostali z dohľadu požiaru a spáleného zápachu. Nákup v markete - bolo už po 21.00, keď sme dorazili do Ayers Rock Campu a (opäť) bezplatne zaparkovali vedľa umývariek.
Na druhý deň ráno vstávame o 5.20am - do východu slnka chceme byť pri Uluru, máme teda cca 30 minút, aby sme sa dostali do areálu. Opäť sa preukazujeme darovanými lístkami (dnes platnými posledný deň) a o 5,45 odstavujeme Lady B na východnej strane Ayers Rocku. Impozantné Uluru leží asi v 250 m vzdialenosti pred nami, stále ponorené do šera nočných tieňov. Okolo sa hemžia skupinky turistov - VIP japonských dôchodcov, sviatočných turistrov i tvrdých backpackerov - všetci rátajúc minúty do východu slnka a pripravujúc fotoaparáty.
A je to tu! Prvý lúč opäťvychádzajuvšieho slnka nás poreže na sietnici, udrie do nosa a spôsobí mohutný prúd cvaknutí spúští na všetkých 350 pripravených fotoaparátoch. Uluru unudene zýva a prevalujúc sa na posteli z piesku mení farbu z nezáživnej modro-šedej (odkysličená nočná krv) na slaboružovú, ružovú, slabooranžovú, slabofialovú až po červenú - prirodzenú farbu kameňa. Zážitok prvého lúča pominul, turisti balia statívy, VIP dôchodcovia odchádzajú do VIP dvojposchodových klimatizovaných automaxibusov a my robíme 5 km dlhú okružnú cestu okolo Uluru.
Konečne nachádzame, čo sme hľadali - jediná prístupová cesta na vrcholec Uluru vedie vedľa kamenného ramena - svahu s najnižším sklonom - cca 18-20%. Je už 8.15 hod. a s Ivanom váhame, či chceme uskutočniť výstup - príliš sa nám nechce... Napokon sa rozhodujeme skúsiť a v prípade nepohody sa vrátiť. Zanechávame dievčatá v aute napospas príležitostným známostiam a s Ivanom sa vydávame k úpätiu mierneho svahu vedúceho na vrchol Uluru. Víta nás tabuľka s upozornením, že výstup trvá asi 1,5 - 2 hodiny a je extrémne namáhavý, údajne pri výstupe zomrelo už mnoho turistov, ktorí precenili svoje fyzické možnosti. Pohľad na reťaz turistov nás presvedčuje, že buď nikto dnes nemá na pláne zomrieť alebo všetci strávili posledný týždeň zvyšovaním svojej fyzickej kondície a uzatváraním životných poistiek...
Kopec sa nezdá byť prudký. S Ivanom sa veselo rozbiehame do kopca. Pravidelne dýchame a smejeme sa na výstražnej tabuli. Po 200 m spomalujeme a začíname dýchať nepravidelne, ale stále sa smejeme na tej tabuli. Vedľa nás to nejaká mamina vzdala a odhodlane začala zostupovať. Začína reťaz. Sklon kopca stúpa, čo krok, to 30-40 cm do výšky. Všetci turisti sú zavesení do mohutnej reťaze , ktorá je zase zavesená na tyčiach vbitých hlboko do povrchu Uluru. Držiac sa pevne reťaze sa za pomoci viac rúk ako nôh pomaly posúvajú vertikálne i horizontálne - z diaľky pripomínajúc reťaz usilovných mravcov v honbe za pokladmi na vrcholci koláča.
Ďalších 50 metrov. Náš dych sa mení na dych ťažko namáhaného horúceho motora - už nás akosi nebaví zabávať sa na úkor sympatickej varovnej tabule. Počujeme češtinu - verte, či nie, tu v polovici výstupu na najväčší kameň na svete počujeme řeč Mařenky z Řezníkova (kto vie správne povedať české ř?) a dve veselé panie sa predstavujú a oznamujú, že sú tu ako celá skupinka na dvojtýždňovom súkromnom zájazde a dvoma autami to brázdia po Severnom Teritóriu.
Pokračujeme vo výstupe. Dych nám dochádza, oddychujeme každých cca 10-15 krokov a s úctou spomíname na nevinnú tabuľu. Premáha ma pocit viny za nemiestne poznámky na jej adresu. Vrcholec sa stále zdá byť blízko - avšak čím sme bližšie, tým sa zdá byť ďalej... Začíname pociťovať silný vietor. Ivan sa ma medzi dychmi pýta, či mám uzatvorenú životnú poistku a že či náhodou nemám pri sebe kontakt na môjho poistného makléra. Je tu totiž príjem na mobily - neuveriteľná správa! Zatelefonujte svojim známym na Slovensko z vrcholca Uluru!
Sláva - reťaz končí, nahrádza ju biela prerušovaná čiara. Sme vo výške cca 250 m nad povrchom púšte a vietor je tu takú mohutný, že keď sa Ivan nakloní vpred, tak vietor ho udrží pod uhlom 20-25°. Zažívame však mohutné pozitívne emócie spôsopbené jedinečnými panoránami púštnych diaľok - v diaľke vidíme Olgas akoby na dosah ruky, pozorujeme, kam sa presunul včerajší púštny požiar, máme na dlani celý Ayers Rock Resort - veru, to sú pohľady, kvôli ktorým sa oplatí zomrieť...
Čo dostatočne atraktívneho dali Austrálčania na vrcholec tohto kameňa, aby odmenili tých, ktorí výstup prežili? Myslíte si: ovácie, skadovanie zástupov krásnych aboridžinských dev, bufet s občerstvením a empatický príhovor starostu okresu? Kdeže! Kompas!! Si predstavte - okrúhly kamenný podstavec v tvare valca osadený na najvyššom bode kameňa cca 350 m nad morom, v ktorého strede sú vyznačené vzdialenosti ku svetovým metropolám - New Yorku, Parížu, Tokyu, Sydney... Pozoruhodná je štruktúra kameňa - pripomína nekonečné tenké nánosy piesku stvrdnutého na kameň s textúrami prastarých živočíchov a nepoznaných druhov. Povrch Uluru podlieha zubu času postupne odlupujúceho z monolitu kúsky sute, vytvárajúceho priehlbiny so stojatou vodou a skromné nánosy nízkovýživnej púštnej zeminy pre zopár trsov trávy a jeden - áno - strom.
Zostup z Ayers Rocku tiež nie je sranda - i keď rozhodne menej náročný, stále vyžadujúci plné nasadenie síl a veľkú opatrnosť. Kto sa vzdiali čo len pár metrov od spásonosnej reťaze riskuje, že ho silný vietor sfúkne zo strmej steny do 250 m hĺbky. Zvládli sme to našťastie bez komplikácií, tak ako dnes všetci turisti. Na parkovisku nás neprivítali Katarína+Žaneta, pretože sa práve najedli výživnej čínskej nudlovej polievky a zvažovali komunikačné alternatívy s postarším pánom, ktorý decentne dvoril Katke...
