Naša snaha ušetriť nás počas našich ciest občas privádzala do zaujímavých situácií. Takou bola taktika neskorých príchodov do autokempov, zvyčajne po 21.00 hod, pretože sme vedeli, že recepcie vari všetkých kempov v Austrálii sa zatvárajú okolo 19.00 - 20.00 hod. Takou taktikou boli rýchle sprchy v rôznych ubytovacích zariadeniach, pričom sme sa drzo tvárili "áno, my sme tí, ktorí sa tu práve ubytovali...". Takou taktikou boli naše podvody pri vstupoch do národných konzervácií a BIG 4 campov, pri vstupe do ktorých sme vždy dvaja nenápadne existovali (resp. neexistovali) v zadnej časti Lady B a lístky sme kúpili len pre dvoch ľudí...
Áno, sme tu opäť so Shakespearovským "piť, či nepiť" resp. "platiť, či neplatiť". Poviete si "pekné návody nám to tu dáva !" - avšak skúste zaplatiť 130.000,- Sk za auto a 60.000,- Sk za cestovné výdavky - uvidíte, že Váš mozog začne automaticky hľadať cestičky, ako čo najviac ušetriť...
Je to jednoducho život. Podľa môjho odhadu, touto "nepočestnou" cestovateľskou taktikou sme počas dvoch mesiacov ušetrili cca 800-1200,- AUD, čiže na každého nejakých 8-9.000,- Sk. Nie je to veľa? Alebo je to málo?
Naše snahy o šetrenie sa nám však neraz vypomstili a spôsobili nepríjemné situácie. Viackrát sme prespali skoré vstávanie a rýchly odchod z kempu (zvyčajne pred 7.00am, kedy sa zvyčajne otvárajú recepcie kempov) - a už nám odpudzujúco optimistický recepčný klope na okno, vraj "Vítame Vás a sme radi, že nám doplatíte za noc, bude to štyri krát dvadsaťdva dolárov". V Port Augusta sme sa nevedeli dobyť do umývariek. Pri Townsville sme sa vedeli, ale...
Bol tam ten maniak - pomocník recepčného (alebo samotný recepčný..?) , ktorý nás videl zo strechy! Stál na rebríku vo výške 15 metrov nad povrchom zemským a šmudloval! Jednoznačne použil neférovú taktiku a ako tak natieral alebo opravoval niečo na streche, všimol si štyri podozrivé indivíduá sporadicky a nelineárne smerujúce ku jednoznačnému cieľu - umývarkam. V ten deň sme s Ivanom investovali značné úsilie do hľadania miestnej nudapláže zvanej Ellie Beach, ktorú sme napokon našli - prázdnu. To však nezabránilo Žanete, aby sa nezmocnila Ivanových plaviek a nešpekulovala s ich využitím. Bolo dosť zima, silný vietor hnal ku pobrežiu veľké vlny a práve začalo obdobie "jelly fish" - medúz, ktoré šesť mesiacov v roku znemožňujú kúpanie v teplom mori smerom od Townsville až po Surfers Paradise. Takže sme potrebovali len asi 10 minút na rýchlu sprchu. Podľa zvyčajného strategického plánu sme sa mali chaloši a baby stretnúť ihneď po osprchovaní pri Lady B a čo najskôr vypadnúť do neďalekých hôr , kde sme plánovali prespať pod rampou Bungee Jumpingu.
Nuž bol tam teda ten "maniak" na streche. Nepomohla ani predchádzajúca kamufláž, v rámci ktorej sa dievčatá zdvorilo informovali o vysokých cenách za ubytovanie... Ja s Ivanom sme samozrejme skončili sprchovanie o pár minút skôr, boli sme práve na ceste ku Lady B, uvedomujúc si svoju živočíšnu nadradenosť, ktorou sme opäť raz zvíťazili nad ozíckou naivitou. Mierne ma znepokojila pani, ktorá sa zlostným krokom uberala naším smerom a podozrievavo na nás zaškúlila, vraj "či sme tu ubytovaní" - niečo som sa snažil povedať ťažko znejúcou angličtinou, že "asi áno", a že "no worries" (nema problemo). Pani nás opustila a o chvíľu na to vidíme, ako ku nám bežia vydesená Žaneta a Katarína, vlasy mokré, oblečenie príjemne voľne poletujúce a v náručí držiace akoby narýchlo zbalenú kozmetiku. Zdesene nám oznamujú "rýchle pryč vodsud, je tam ňákej maník, kterej k nám vletel přímo do sprch". A tak sa dozvedáme o bonzákovi zo strechy.
Ponáhľame sa ku Lady B zaparkovanej asi 200 metrov za zákrutou v tieni eukalyptových porastov - bohužiaľ neskoro, už si to k nám valí onen "maník" zo strechy - podľa všetkého big boss z recepcie, na krku vysielačka a na tvári pol kila zlosti. "Kto ste, prečo ste a ako ste???", zúrivo on na nás a my že "sorry, to nie my, my muzikanti, my nevedela, že tento je súkromná kemp a musela platiť ...". Strýko prská, viackrát použil slovo polícia a porozumeli sme, že nás nepozýva na noc ku pečenému kuraťu. Ospravedlnili sme sa a mali sme naozaj dosť z neho. Nálada poklesla blízko bodu absolútnej nuly a naším jediným želaním bolo čo najskôr sa vzdialiť z tohto miesta... Niekoľko dní po tejto príhode sme poslušne platili všetky vstupné...
Inak reagovali v kempe pri Toronte - bola to naša posledná noc na potulkách. Vtedy som sa trochu hanbil a nesúhlasil som s neplatením, pretože som chcel posledný večer prežiť bez stresov a nie v ukrývaní sa po kempe. Bol to veľmi malý súkromný kemp, i keď veľmi pôvabný. Pani na recepcii bola príjemná a ochotne nám dala rôzne infos - to bolo v deň príchodu. Na druhý deň si však zrejme všimli, že je nás viac ako dvaja nahlásení. Nepovedali však nič. Z kempu sme odišli narýchlo, pretože nás varovali zamračené pohľady a vedeli sme, že prihorieva - skôr či neskôr nás požiadajú o doplatenie ďalších cca 50-60 dolárov. Hoci inokedy som s tým nemal vážny problém, tentokrát som sa cítil ako zlodej, ktorý sa okráda, hoci má na to, aby zaplatil. Nuž čo, ťažko sa nám ku koncu komunikovalo - napätie stúpalo a vyjadrenie môjho nesúhlasu by neprispelo ku pozitívnejšej nálade...
Tak sa cestuje po Austrálii. Pokiaľ ste finančne na tom dobre, netreba si život znepríjemňovať podobnými príležitostnými stresmi. Ani to neprospeje k budovaniu pozitívneho imidžu Vašej krajiny. Pokiaľ však sporíte rok na cestovanie po Austrálii, asi sa nevyhnete podobnému prístupu - budete sa snažiť šetriť kde sa len bude dať. Preto rada od Rada Radaroviča na záver: tipujte v športke a keď vyhráte, bežte do Austrálie a cestujte ha*ha*ha...