|
Čo je Veľký bariérový
útes? Ako mi povedal námorník na palube SuperCat,
osemdesiatmiestnej dieslovej lode, je to jediný
organický útvar viditeľný z vesmíru. Tiahne
sa v dĺžke viac ako 2000 km popri severo-východnom
pobreží austrálskeho kontinentu - začína kdesi nad
Brisbane a končí pri Papui Novej Guinei. Je to vlastne
mozaika tisícov a tisícov malých
koralových podmorských ostrovčekov vzdialených od
seba 100 m - 5 km a pri pohľade z dostatočnej diaľky
tak vytvárajúce dojem kompaktného podmorského útesu.
Nepredvídateľnosť polohy týchto ostrovčekov bola nočnou
morou pre kpt. Cooka objavujúceho pobrežie Terry Incognity
a je nočnou morou i dnes pre skúsených námorníkov.
Ak vám stále nie je jasné, prečo, skúste si predstaviť
koralový útes ako skalu, ktorá rastie v nepredvídateľných
smeroch a dĺžke - jej vrchol
vždy končí 30-80 cm pod morskou hladinou. Je
to tak jednoducho biologicky dané, že jedine v tejto
vrstve hladiny je slnečné žiarenie dostatočne silné
pre proces fotosyntézy a zároveň ultrafialové žiarenie
dostatočne oslabené, aby nezabíjalo koraly. Takže
koraly nevidno. Len pozorný pozorovateľ spozoruje
občas svetlejšiu škvrnu
na inak tmavomodrej hladine oceána alebo si povšimne
miesto, kde sa zdanlivo záhadným
spôsobom treštia a penia vlny. Cesty pomedzi
koraly sú preto starostlivo zmapované a vystúpenie
z nich sa môže rovnať vstúpeniu pútnika do mlžných
močarísk de Baskerville.
Napriek všetkým nástrahám sú však koraly jednou z
najvýznamnejších destinácií backpackerov. Prečo? Poznáte
rozprávkové zábery z oceánopisných filmov - húfy pestrofarebných
rýb rýb sa preháňajú v skalnatých roklinách medzi
fascinujúcimi útvarmi morských sasaniek, ježovíc,
hviezdic a to všetko orámované neuveriteľne pestrofarebnými
stromovými útvarmi - koralmi? Tak to je ono. Rozprávka
v živom podaní. Prežite si svoju
rozprávku za 65,- A$ a s podmorským fotoaparátom za
18,- A$ kúpeným v BI-LO!
Bol to vlastne posledný svetlý
deň nášho tripu, deň predtým, ako som Žanete
povedal, že sa niekedy správa drzo a bezohľadne, cez
čo sa už nedokázala preniesť. V Cairns sme si v informačnej
agentúre zakúpili výlet rýchloloďou SuperCat za 64,-
A$ ku Veľkému bariérovému útesu. O dva dni, 02.11.2002
ráno o 8,00h sme všetci štyria vystúpili na palubu
SuperCatu na móle A. Do 30 minút sa pozbieralo
všetkých 80 cestovateľov a asi o 8,30 sme pod vedením
8-10 člennej posádky vyplávali na otvorené more. SuperCat
si naozaj zaslúžila svoj názov: podľa môjho odhadu
ju dva dieselové motory poľahku hnali rýchlosťou 60-80km/h,
alebo 25 uzlov za hodinu, ako
hovoríme my, starí morskí vlci :-). Nuž, a
to bol napokon problém. Hoci vblny neboli vysoké,
pri takej rýchlosti to s ňou slušne občas hádzalo.
Žaneta začala pociťovať nevoľnosť.
Asi za hodinu sme dorazili ku prvému útesu. Žaneta
bola mierne bledá, radšej sedela, ako sa prechádzala
a ľutovala, že hneď ráno neužila aspoň jeden kinedryl.
Posádka nás rozdelila do skupiniek - snorkáči
a potápači, rozdali nám plavecké plutvy, okuliare
a dýchaciu trubicu a šli sme do mora.
Naozaj som netušil, čo to ten koralový útes vlastne
je. Očakával som nejakú prozaickú
skalu s nie viac ako troma apatickými akváriovými
rybkami. Založil som si potápačské okuliare, overil
trubicu a začal som plávať smerom, kde sa mal údajne
nachádzať útes. Nič som nevidel, okrem tmavošedej
morskej hlbiny podo mnou, vedľa mňa, predo mnou. A
potom to prišlo - stena.
Predo mnou bola zrazu stena - ale tak vysoká, až to
odporovalo raciu - zdalo sa, že musí vystupovať nad
hladinu, ale pokiaľ som si spomínal, nad hladinu predsa
okrem našej lode nič nevyčnievalo! Skutočne som sa
zľakol, vyrazilo mi dych a do trubice mi vbehla slaná
morská voda. Vynoril som sa a - čuduj sa svete: stena
tu nebola. Nikde nič, okrem lode vzdialenej odo mňa
asi 200 m. "Čo to môže byť?", nechápal som
stále jednoduchú skutočnosť. Opäť som sa ponoril a
plával ku tej záhadnej stene. A potom som to pochopil...
Toto bol koralový útes.
Nevyrastal plynule ako zvažujúci sa svah kopca. Bola
to proste strmá, takmer kolmá
stena, ktorá končila asi 50 cm pod povrchom morskej
hladiny. A v rozmedzí týchto 50 cm hýril najrozmanitejšími
pohybujúcimi sa i statickými organickými útvarmi.
Kam len oko dovidelo, preháňali
sa desiatky húfov červeno-žlto-modro-zeleno-neviemakých
rýb-rýbičiek-rybísk-a neviemčoho, všetko to tu behalo-plávalo-plazilo
sa-skrývalo sa-lovilo-páslo sa (áno, aj ryby sa pasú,
nielen kravy) - proste snažilo sa nezainteresovanému
pozorovateľovi (akože mne) dokázať, že nemám dôvod
ľutovať ani dolár na tomto obrovskom zážitku.
Nasledujúcu hodinu som strávil snorkovaním
- v polohe ležiacej nespiacej, s tvárou zaborenou
vo vankúši morských vĺn a zrakom upretým na zázraky
pár desiatok cm pod sebou som plával krížom krážom
medzi tými 50 cm, ktorá ma delili od povrchu koralu.
Myslím, že niečo podobné zažilo mnoho ľudí pri prvej
návšteve koralového útesu. Katka
po návrate na palubu horela nadšením. So Žanetou
to však bolo teraz už naozaj zle - jej bielu farbu
vystriedala slabozelená a pocit závrate a nevoľnosti
bol už trvalý. Rozumiete, morská nemoc so všetkými
dôsledkami... Kupodivu, našiel sa tu jeden backpacker,
Andrew z Juhoafrickej republiky,
ktorý sa podujal Žanete pomôcť. Masíroval jej brucho,
krk a ako sa mi zdalo, občas sa udivene zahľadel do
jej pekných zelených očí.
Asi po 90 minútach nás zavolali späť na palubu. Podával
sa obed, po ktorom sme sa presunuli asi o 20 km ďalej.
Tento druhý Koralový útes bol
už na prvý pohľad zachovalejší a krajší. Plný
roklín a hýril väčším počtom húfov rýb - avšak prvý
moment šokujúceho prekvapenia sa už nezopakoval. Strávili
sme tu asi hodinu. Katka, Ivan a ja sme snorkovali
a kochali sa fascinujúcou optickou
harmóniou prírody, Žaneta ležala na hornej palube,
zhlboka dýchala zelenú farbu morskej hladiny
a pri nej sedel Andrew, trpezlivo a nežne masírujúci
partie jej tela. "Vida, ako môže tiež vzniknúť
láska. Stačí zavolať Dávida cez palubu (sorry), primiešať
zelené oči so zelenou farbou morskej hladiny, zmiešať
to s citlivým dotykom hypnotizéra a majiteľa počítačovej
firmy - máme lásku možno na celý život.", blyslo
mi hlavou. Nepovedal som však nič, vzali sme si pohár
so záverečným prípitkom na návrat a vychutnávali pocit
z plavby späť ku pobrežiu.
Zakotvili sme pri móle asi o 17,00h. Celá posádka
počnúc správňackým veselým kapitánom, končiac
inštruktorkami podala každému z 80 výskumníkov
ruku a poďakovala sa mu. S pomocou Andrewa to
zvládla i Žaneta. Urobili sme foto a Andrew
mal v očiach otáznik. Šiel s nami ku Lady
B, odstavenej asi 500 m od móla. Vlastne by som
bol celkom rád poznal zaujímavého dobrodruha -
ako vysvitlo, čiernovlasý, brčkavý Juhoafričan
mal 31 rokov (vyzeral tak na 24, ako aj na 34),
bol samoukom v oblasti hypnózy,
dokonca vlastnil certifikát a prevádzkoval súkromnú
ambulanciu a vraj už úspešne vyliečil zopár pacientov.
Vlastnil aj počítačovú firmu.
Do Austrálie ho privial na pár týždňov nepokojný
cestovateľský vietor. Plánoval ísť ešte do Sydney,
ďalší týždeň odlietal kamsi na juh Ázijského kontinentu
a potom do Śtátov. Cesta okolo sveta za 6 mesiacov,
ako povedal. Ale stavil by som sa, že kvôli zeleným
očiam by bol ochotný urobiť zo 6 mesiacov hoci
aj celý rok...
Dievčatá mu však nenavrhli
ísť s nami. Andrew nesmelo a trochu rozpačito
navrhol aspoň zmrzlinu v meste a potom definoval
svoju ubytovňu. Neviem, čo bolo v Žanete i v Kataríne,
prečo neprejavili aspoň náznak záujmu o férového
a na prvý pohľad správňáckeho chalaniska, ktorý
ešte k tomu Žanete celý deň pomáhal a obetoval
vlastné vyžitie sa z nádhernej podmorskej prírody.
Napokon, tento akýsi ich nezáujem
bol dosť charakteristický počas celej cesty -
akoby ani jedna z nich nevedela občas urobiť samostatné
rozhodnutie bez tej druhej. Akosi nedokázali prejaviť
žiadnu radosť z poznávania, vyrysovanosť individuálnych
záujmov, či potešenie zo stretnutia správneho
típka, ako bol podľa mňa Andrew. Dokonca skôr
na seba žiarlili (občas ma napadlo, že ako malé
nedospelé dievčatá), keď tenký ľad Žanetinej nedostupnosti
začal tonúť v lúčoch Ivanovej permanentnej náklonnosti.
Kto sa vyzná v dievčatách? Kto
pochopí rozdiel medzi racionálnym a emocionálnym
myslením?
A tak Andrew zmyzol z nášho života. Ale ktovie,
možno raz Žaneta dostane
list s pozvánkou do hypnotickej ambulancie...
|