|
Neúspechom z prvej
delivery zdeptaný a zhrozený z katastrofálne
rýchleho odčerpávania disponibilných
finančných zdrojov na mňa doľahlo poznanie,
že ak chcem prežiť v tomto krutom, drsnom a neprajnom
austrálskom prostredí, oproti ktorému je severný
pól rajská záhrada, musím sa naozaj vážne poobzerať
po práci.
Poviete si - práca? Pchaaa, v agentúre
mi s oduševnením tvrdili, že s prácou tu takmer
nejestvuje problém. Prídete jednoducho
do reštaurácie a najneskôr na desiaty pokus vás
s nadšením privítajú. No, trochu by som túto štatistiku
dnes poopravil. Trvalo mi
asi dva týždne, kým som po každodennom
hľadaní jobu, dennodennom telefonovaní na inzeráty,
hľadaní v novinách a prechádzaní ulíc natrafil
na hotel, kde v kuchyni potrebovali pomocnú silu.
Bolo to vtedy naozaj dosť vážne a pomaly som sa
začal zaoberať myšlienkou na príliš
skorý návrat na Slovensko koncom januára.
Nebol by som až taká výnimka - stretol som ľudí,
ktorí to po dvoch - troch mesiacoch hľadania práce
vzdali. Netvrdím, že každý tu hľadá prácu dva-tri
mesiace, to by ste fakt mali dosť veľkú smoliu,
ale stáva sa aj to. Je to
otázka obetovanej námahy, individuálnej charizmy
a počasia, pričom najdôležitejsím je práve ten
faktor počasia.
Takže koncom druhého týždňa po započatí hľadania
(celkovo som bol v Sydney asi 3 1/2 týždňa) som
sa vzdal vypĺňania žiadostí
a formulárov a vyrábania fiktívnych
references a odporúčaní. Vybral som si
sľubnú ulicu na Surry Hills s množstvom nečínskych
a nethajských reštaurácií a chodil som od jedného
podniku ku ďalšiemu ako žobrák žiadajúci o skivu
posledného týždňového chleba. Apropo - chlieb
: ten Ozíci nepoznajú. Nepoznajú kysnuté
cesto v takej forme, ako ho poznáme na Slovensku
- voňavý, prepečený a bombasticky chrumkavý. Ich
chlieb je niečo medzi rohlíkom
s dĺžkou 1 meter a priemerom cca 15 cm
a vatovým štvorcovým kvádrom
nakrájaným na tenké alebo hrubšie krajce - akási
obdoba topinkového sendviča. Ďalšie austrálske
podivínstvo - občas mám dojem, že sa snažia zámerne
vo všetkom odlišovať od zvyšku sveta a za každú
cenu si zachovať pečať ozíckej originality. Kvasené
cestovinové výrobky sú naozaj dosť zriedkavé.
A tak som chodil a chodil a všade s nadšením vykladal,
že som "very OK", že mám minimálne trojročné
skúsenosti vo všetkom a ak náhodou nie,
tak proste NO PROBLEM, pretože som to robieval
ako malé decko zo zábavy a v škole som za to dostával
samé jedničky a že sa super vyznám v umývaní riadu,
že mám v tom ročnú skúsenosť získanú počas vojenskej
služby, že môžem pracovať ako čašník alebo cleaner,
please, anything, just give
me some job.
Tak som natrafil na Jona.
Jon, po 10 mesiacoch som zistil, že nejde o omyl
ani o onú proslulú pečať ozíckeho "Australia
made & owned" - "rado-by-originálneho",
ale skrátene mena klasického strýčka Jonathana.
Jon bol a je šéf kuchyne
v hoteli na Crown Street na Surry Hills. Omrkol
moje svalnaté bicepsy a rozšafným
gestom objal svoju kuchyňu: "Práve
hľadám kitchenhanda. Potrebujem umývať riad, sekať
zeleninu a čistiť dlážku. Platíme cca 14-15 bucks
na hodinu. Trúfaš si?". Naozaj zbytočná otázka.
"Prídi dnes večer o 7,00pm na skúšku."
A bolo to. Môj hlavný job,
s ktorým som vydržal nasledujúcich 8 mesiacov.
A to som sa po ukončení vojenskej služby dušoval
ako Soňa Dušová, že "už nikdy v kuchyni !".
Nuž vidíte, život je plný záhad a nevyspytateľných
zákrut a nikdy neviete, čo sa vám na čo zíde.
Z Jona sa vykľul amatérsky
šachový maniak - jediný Ozík, ktorý bol
túžil poraziť cudzinca umývajúceho riad. Nikdy
sa mu to však nepodarilo :-) (trochu samochvály
občas nezaškodí, nie?) Po čase som si zvykol na
partu, a aj parta štyroch
kuchárov na večne tichého, avšak tvrdo
makajúceho jediného (spomedzi asi piatich) bieleho
kitchenhanda, ktorý sa s nimi nikdy neprekrikuje
a vytvorili sme si svojský štýl humoru, do ktorého
však nezapadal Jon, pretože jeho humor bol len
vulgárny. Šikovný, živý a nespútaný
Leo, lenivý ale vždy na plné hrdlo vyspevujúci
Anthony a plašiaci tak okoloprechádzajúcich
hostí, ktorý sa jedného dňa pýšil, ako prišla
za ním krásna holka, zvaná Helena a chcel sa s
ním milovať (dodnes podozrievam Jona, že v tom
mal prsty...), rýchly a rozvážny
novozélanďan Mooha a prostoduchý
George s typickou tukovými vankúšmi deformovanou
X - postavou a napokon málovrávny
G (čítajte džííí), ktorý odišiel po pár
mesiacoch na cesty okolo Južnej Ameriky - to sú
ľudia, ktorí ma naučili zopár nových lingvinistických
zvratov a zvratkov.
Nemal som čas potom hľadať iný job - musel som
sa viac venovať škole. Získať
niečo lepšie, ako napr. prácu v kancli je prakticky
nemožné, pokiaľ môžete pracovať nie viac ako 20
hodín týždenne, na čo sa vás všade pýtajú.
A hľadať iný job, podobný kitchenhandovi - to
naozaj nemalo význam, pretože je to časovo
veľmi náročné. Napriek tvrdej makačke bol
to však job natoľko efektívny, že prácou
počas dvoch večerov v týždni som si pokryl všetky
svoje týždenné náklady a ešte aj niečo
ušetrím na cestovanie. Takže sa nemôžem sťažovať
- musím to brať tak, že z danej situácie som vyťažil
maximum.
|
