Vytlac tuto stranku...    Zatvor okno   
 

Môj prvý job - pomocník v kuchyni.

 
Apropos : Naskočí policajt do električky a zakričí:
"Sledujte ten taxík!!!“

[ 15 / 36 ]
 
Neúspechom z prvej delivery zdeptaný a zhrozený z katastrofálne rýchleho odčerpávania disponibilných finančných zdrojov na mňa doľahlo poznanie, že ak chcem prežiť v tomto krutom, drsnom a neprajnom austrálskom prostredí, oproti ktorému je severný pól rajská záhrada, musím sa naozaj vážne poobzerať po práci.

Poviete si - práca? Pchaaa, v agentúre mi s oduševnením tvrdili, že s prácou tu takmer nejestvuje problém. Prídete jednoducho do reštaurácie a najneskôr na desiaty pokus vás s nadšením privítajú. No, trochu by som túto štatistiku dnes poopravil. Trvalo mi asi dva týždne, kým som po každodennom hľadaní jobu, dennodennom telefonovaní na inzeráty, hľadaní v novinách a prechádzaní ulíc natrafil na hotel, kde v kuchyni potrebovali pomocnú silu. Bolo to vtedy naozaj dosť vážne a pomaly som sa začal zaoberať myšlienkou na príliš skorý návrat na Slovensko koncom januára. Nebol by som až taká výnimka - stretol som ľudí, ktorí to po dvoch - troch mesiacoch hľadania práce vzdali. Netvrdím, že každý tu hľadá prácu dva-tri mesiace, to by ste fakt mali dosť veľkú smoliu, ale stáva sa aj to. Je to otázka obetovanej námahy, individuálnej charizmy a počasia, pričom najdôležitejsím je práve ten faktor počasia.

   

Takže koncom druhého týždňa po započatí hľadania (celkovo som bol v Sydney asi 3 1/2 týždňa) som sa vzdal vypĺňania žiadostí a formulárov a vyrábania fiktívnych references a odporúčaní. Vybral som si sľubnú ulicu na Surry Hills s množstvom nečínskych a nethajských reštaurácií a chodil som od jedného podniku ku ďalšiemu ako žobrák žiadajúci o skivu posledného týždňového chleba. Apropo - chlieb : ten Ozíci nepoznajú. Nepoznajú kysnuté cesto v takej forme, ako ho poznáme na Slovensku - voňavý, prepečený a bombasticky chrumkavý. Ich chlieb je niečo medzi rohlíkom s dĺžkou 1 meter a priemerom cca 15 cm a vatovým štvorcovým kvádrom nakrájaným na tenké alebo hrubšie krajce - akási obdoba topinkového sendviča. Ďalšie austrálske podivínstvo - občas mám dojem, že sa snažia zámerne vo všetkom odlišovať od zvyšku sveta a za každú cenu si zachovať pečať ozíckej originality. Kvasené cestovinové výrobky sú naozaj dosť zriedkavé.

A tak som chodil a chodil a všade s nadšením vykladal, že som "very OK", že mám minimálne trojročné skúsenosti vo všetkom a ak náhodou nie, tak proste NO PROBLEM, pretože som to robieval ako malé decko zo zábavy a v škole som za to dostával samé jedničky a že sa super vyznám v umývaní riadu, že mám v tom ročnú skúsenosť získanú počas vojenskej služby, že môžem pracovať ako čašník alebo cleaner, please, anything, just give me some job.

Tak som natrafil na Jona. Jon, po 10 mesiacoch som zistil, že nejde o omyl ani o onú proslulú pečať ozíckeho "Australia made & owned" - "rado-by-originálneho", ale skrátene mena klasického strýčka Jonathana. Jon bol a je šéf kuchyne v hoteli na Crown Street na Surry Hills. Omrkol moje svalnaté bicepsy a rozšafným gestom objal svoju kuchyňu: "Práve hľadám kitchenhanda. Potrebujem umývať riad, sekať zeleninu a čistiť dlážku. Platíme cca 14-15 bucks na hodinu. Trúfaš si?". Naozaj zbytočná otázka. "Prídi dnes večer o 7,00pm na skúšku." A bolo to. Môj hlavný job, s ktorým som vydržal nasledujúcich 8 mesiacov. A to som sa po ukončení vojenskej služby dušoval ako Soňa Dušová, že "už nikdy v kuchyni !". Nuž vidíte, život je plný záhad a nevyspytateľných zákrut a nikdy neviete, čo sa vám na čo zíde.

Z Jona sa vykľul amatérsky šachový maniak - jediný Ozík, ktorý bol túžil poraziť cudzinca umývajúceho riad. Nikdy sa mu to však nepodarilo :-) (trochu samochvály občas nezaškodí, nie?) Po čase som si zvykol na partu, a aj parta štyroch kuchárov na večne tichého, avšak tvrdo makajúceho jediného (spomedzi asi piatich) bieleho kitchenhanda, ktorý sa s nimi nikdy neprekrikuje a vytvorili sme si svojský štýl humoru, do ktorého však nezapadal Jon, pretože jeho humor bol len vulgárny. Šikovný, živý a nespútaný Leo, lenivý ale vždy na plné hrdlo vyspevujúci Anthony a plašiaci tak okoloprechádzajúcich hostí, ktorý sa jedného dňa pýšil, ako prišla za ním krásna holka, zvaná Helena a chcel sa s ním milovať (dodnes podozrievam Jona, že v tom mal prsty...), rýchly a rozvážny novozélanďan Mooha a prostoduchý George s typickou tukovými vankúšmi deformovanou X - postavou a napokon málovrávny G (čítajte džííí), ktorý odišiel po pár mesiacoch na cesty okolo Južnej Ameriky - to sú ľudia, ktorí ma naučili zopár nových lingvinistických zvratov a zvratkov.

Nemal som čas potom hľadať iný job - musel som sa viac venovať škole. Získať niečo lepšie, ako napr. prácu v kancli je prakticky nemožné, pokiaľ môžete pracovať nie viac ako 20 hodín týždenne, na čo sa vás všade pýtajú. A hľadať iný job, podobný kitchenhandovi - to naozaj nemalo význam, pretože je to časovo veľmi náročné. Napriek tvrdej makačke bol to však job natoľko efektívny, že prácou počas dvoch večerov v týždni som si pokryl všetky svoje týždenné náklady a ešte aj niečo ušetrím na cestovanie. Takže sa nemôžem sťažovať - musím to brať tak, že z danej situácie som vyťažil maximum.



Príbehy z toho istého obdobia...

Fotografie súvisiace s týmto príbehom...

Hotel a reštaurácia zvané Delfín na korune :-). Alebo skôr Kráľovský delfín...? Jon & Mooha zápasiaci s hadicou z hydrantu. Jon v akcii - s Antonyho vedrom. Leo s gumovou rukavicou na hlave...
Start | Sydney | Cesta okolo Australie | Australia prakticky | Singapúr | Fotogaléria | Linky | Synet.sk
© XLuboš 2003