Vytlac tuto stranku...    Zatvor okno   
 

Veľký bariérový útes.

 
Apropos : Viete čo je to maximálna chudoba?
Keď sa vám v špajzi obesí myš!

[ 32 / 36 ]
 
Čo je Veľký bariérový útes? Ako mi povedal námorník na palube SuperCat, osemdesiatmiestnej dieslovej lode, je to jediný organický útvar viditeľný z vesmíru. Tiahne sa v dĺžke viac ako 2000 km popri severo-východnom pobreží austrálskeho kontinentu - začína kdesi nad Brisbane a končí pri Papui Novej Guinei. Je to vlastne mozaika tisícov a tisícov malých koralových podmorských ostrovčekov vzdialených od seba 100 m - 5 km a pri pohľade z dostatočnej diaľky tak vytvárajúce dojem kompaktného podmorského útesu. Nepredvídateľnosť polohy týchto ostrovčekov bola nočnou morou pre kpt. Cooka objavujúceho pobrežie Terry Incognity a je nočnou morou i dnes pre skúsených námorníkov.

Ak vám stále nie je jasné, prečo, skúste si predstaviť koralový útes ako skalu, ktorá rastie v nepredvídateľných smeroch a dĺžke - jej vrchol vždy končí 30-80 cm pod morskou hladinou. Je to tak jednoducho biologicky dané, že jedine v tejto vrstve hladiny je slnečné žiarenie dostatočne silné pre proces fotosyntézy a zároveň ultrafialové žiarenie dostatočne oslabené, aby nezabíjalo koraly. Takže koraly nevidno. Len pozorný pozorovateľ spozoruje občas svetlejšiu škvrnu na inak tmavomodrej hladine oceána alebo si povšimne miesto, kde sa zdanlivo záhadným spôsobom treštia a penia vlny. Cesty pomedzi koraly sú preto starostlivo zmapované a vystúpenie z nich sa môže rovnať vstúpeniu pútnika do mlžných močarísk de Baskerville.

Napriek všetkým nástrahám sú však koraly jednou z najvýznamnejších destinácií backpackerov. Prečo? Poznáte rozprávkové zábery z oceánopisných filmov - húfy pestrofarebných rýb rýb sa preháňajú v skalnatých roklinách medzi fascinujúcimi útvarmi morských sasaniek, ježovíc, hviezdic a to všetko orámované neuveriteľne pestrofarebnými stromovými útvarmi - koralmi? Tak to je ono. Rozprávka v živom podaní. Prežite si svoju rozprávku za 65,- A$ a s podmorským fotoaparátom za 18,- A$ kúpeným v BI-LO!

Bol to vlastne posledný svetlý deň nášho tripu, deň predtým, ako som Žanete povedal, že sa niekedy správa drzo a bezohľadne, cez čo sa už nedokázala preniesť. V Cairns sme si v informačnej agentúre zakúpili výlet rýchloloďou SuperCat za 64,- A$ ku Veľkému bariérovému útesu. O dva dni, 02.11.2002 ráno o 8,00h sme všetci štyria vystúpili na palubu SuperCatu na móle A. Do 30 minút sa pozbieralo všetkých 80 cestovateľov a asi o 8,30 sme pod vedením 8-10 člennej posádky vyplávali na otvorené more. SuperCat si naozaj zaslúžila svoj názov: podľa môjho odhadu ju dva dieselové motory poľahku hnali rýchlosťou 60-80km/h, alebo 25 uzlov za hodinu, ako hovoríme my, starí morskí vlci :-). Nuž, a to bol napokon problém. Hoci vblny neboli vysoké, pri takej rýchlosti to s ňou slušne občas hádzalo. Žaneta začala pociťovať nevoľnosť. Asi za hodinu sme dorazili ku prvému útesu. Žaneta bola mierne bledá, radšej sedela, ako sa prechádzala a ľutovala, že hneď ráno neužila aspoň jeden kinedryl.

Posádka nás rozdelila do skupiniek - snorkáči a potápači, rozdali nám plavecké plutvy, okuliare a dýchaciu trubicu a šli sme do mora.

Naozaj som netušil, čo to ten koralový útes vlastne je. Očakával som nejakú prozaickú skalu s nie viac ako troma apatickými akváriovými rybkami. Založil som si potápačské okuliare, overil trubicu a začal som plávať smerom, kde sa mal údajne nachádzať útes. Nič som nevidel, okrem tmavošedej morskej hlbiny podo mnou, vedľa mňa, predo mnou. A potom to prišlo - stena. Predo mnou bola zrazu stena - ale tak vysoká, až to odporovalo raciu - zdalo sa, že musí vystupovať nad hladinu, ale pokiaľ som si spomínal, nad hladinu predsa okrem našej lode nič nevyčnievalo! Skutočne som sa zľakol, vyrazilo mi dych a do trubice mi vbehla slaná morská voda. Vynoril som sa a - čuduj sa svete: stena tu nebola. Nikde nič, okrem lode vzdialenej odo mňa asi 200 m. "Čo to môže byť?", nechápal som stále jednoduchú skutočnosť. Opäť som sa ponoril a plával ku tej záhadnej stene. A potom som to pochopil... Toto bol koralový útes. Nevyrastal plynule ako zvažujúci sa svah kopca. Bola to proste strmá, takmer kolmá stena, ktorá končila asi 50 cm pod povrchom morskej hladiny. A v rozmedzí týchto 50 cm hýril najrozmanitejšími pohybujúcimi sa i statickými organickými útvarmi. Kam len oko dovidelo, preháňali sa desiatky húfov červeno-žlto-modro-zeleno-neviemakých rýb-rýbičiek-rybísk-a neviemčoho, všetko to tu behalo-plávalo-plazilo sa-skrývalo sa-lovilo-páslo sa (áno, aj ryby sa pasú, nielen kravy) - proste snažilo sa nezainteresovanému pozorovateľovi (akože mne) dokázať, že nemám dôvod ľutovať ani dolár na tomto obrovskom zážitku.

Nasledujúcu hodinu som strávil snorkovaním - v polohe ležiacej nespiacej, s tvárou zaborenou vo vankúši morských vĺn a zrakom upretým na zázraky pár desiatok cm pod sebou som plával krížom krážom medzi tými 50 cm, ktorá ma delili od povrchu koralu.

Myslím, že niečo podobné zažilo mnoho ľudí pri prvej návšteve koralového útesu. Katka po návrate na palubu horela nadšením. So Žanetou to však bolo teraz už naozaj zle - jej bielu farbu vystriedala slabozelená a pocit závrate a nevoľnosti bol už trvalý. Rozumiete, morská nemoc so všetkými dôsledkami... Kupodivu, našiel sa tu jeden backpacker, Andrew z Juhoafrickej republiky, ktorý sa podujal Žanete pomôcť. Masíroval jej brucho, krk a ako sa mi zdalo, občas sa udivene zahľadel do jej pekných zelených očí.

Asi po 90 minútach nás zavolali späť na palubu. Podával sa obed, po ktorom sme sa presunuli asi o 20 km ďalej. Tento druhý Koralový útes bol už na prvý pohľad zachovalejší a krajší. Plný roklín a hýril väčším počtom húfov rýb - avšak prvý moment šokujúceho prekvapenia sa už nezopakoval. Strávili sme tu asi hodinu. Katka, Ivan a ja sme snorkovali a kochali sa fascinujúcou optickou harmóniou prírody, Žaneta ležala na hornej palube, zhlboka dýchala zelenú farbu morskej hladiny a pri nej sedel Andrew, trpezlivo a nežne masírujúci partie jej tela. "Vida, ako môže tiež vzniknúť láska. Stačí zavolať Dávida cez palubu (sorry), primiešať zelené oči so zelenou farbou morskej hladiny, zmiešať to s citlivým dotykom hypnotizéra a majiteľa počítačovej firmy - máme lásku možno na celý život.", blyslo mi hlavou. Nepovedal som však nič, vzali sme si pohár so záverečným prípitkom na návrat a vychutnávali pocit z plavby späť ku pobrežiu.

Tesne po navrate z Velkeho Barieroveho utesu

Zakotvili sme pri móle asi o 17,00h. Celá posádka počnúc správňackým veselým kapitánom, končiac inštruktorkami podala každému z 80 výskumníkov ruku a poďakovala sa mu. S pomocou Andrewa to zvládla i Žaneta. Urobili sme foto a Andrew mal v očiach otáznik. Šiel s nami ku Lady B, odstavenej asi 500 m od móla. Vlastne by som bol celkom rád poznal zaujímavého dobrodruha - ako vysvitlo, čiernovlasý, brčkavý Juhoafričan mal 31 rokov (vyzeral tak na 24, ako aj na 34), bol samoukom v oblasti hypnózy, dokonca vlastnil certifikát a prevádzkoval súkromnú ambulanciu a vraj už úspešne vyliečil zopár pacientov. Vlastnil aj počítačovú firmu. Do Austrálie ho privial na pár týždňov nepokojný cestovateľský vietor. Plánoval ísť ešte do Sydney, ďalší týždeň odlietal kamsi na juh Ázijského kontinentu a potom do Śtátov. Cesta okolo sveta za 6 mesiacov, ako povedal. Ale stavil by som sa, že kvôli zeleným očiam by bol ochotný urobiť zo 6 mesiacov hoci aj celý rok...

Dievčatá mu však nenavrhli ísť s nami. Andrew nesmelo a trochu rozpačito navrhol aspoň zmrzlinu v meste a potom definoval svoju ubytovňu. Neviem, čo bolo v Žanete i v Kataríne, prečo neprejavili aspoň náznak záujmu o férového a na prvý pohľad správňáckeho chalaniska, ktorý ešte k tomu Žanete celý deň pomáhal a obetoval vlastné vyžitie sa z nádhernej podmorskej prírody. Napokon, tento akýsi ich nezáujem bol dosť charakteristický počas celej cesty - akoby ani jedna z nich nevedela občas urobiť samostatné rozhodnutie bez tej druhej. Akosi nedokázali prejaviť žiadnu radosť z poznávania, vyrysovanosť individuálnych záujmov, či potešenie zo stretnutia správneho típka, ako bol podľa mňa Andrew. Dokonca skôr na seba žiarlili (občas ma napadlo, že ako malé nedospelé dievčatá), keď tenký ľad Žanetinej nedostupnosti začal tonúť v lúčoch Ivanovej permanentnej náklonnosti. Kto sa vyzná v dievčatách? Kto pochopí rozdiel medzi racionálnym a emocionálnym myslením?

A tak Andrew zmyzol z nášho života. Ale ktovie, možno raz Žaneta dostane list s pozvánkou do hypnotickej ambulancie...



Príbehy z toho istého obdobia...

Fotografie súvisiace s týmto príbehom...

Po návrate z Veľkého Bariérového útesu. Torta na Ivanove narodky -  Cairns, Queensland. Pohľad do podmorského sveta Veľkého Bariérového útesu. Pohľad do podmorského sveta Veľkého Bariérového útesu.
Pohľad do podmorského sveta Veľkého Bariérového útesu. Pohľad do podmorského sveta Veľkého Bariérového útesu. Pohľad do podmorského sveta Veľkého Bariérového útesu. Pohľad do podmorského sveta Veľkého Bariérového útesu.
Pohľad do podmorského sveta Veľkého Bariérového útesu. Pohľad do podmorského sveta Veľkého Bariérového útesu.   
Start | Sydney | Cesta okolo Australie | Australia prakticky | Singapúr | Fotogaléria | Linky | Synet.sk
© XLuboš 2003