S odstupom času sa človek začne vyhýbať negatívnym spomienkam. Možno je to preto, lebo ľudia chcú počuť pozitívne koncipované príbehy – každý má dosť starostí s vlastnou existenciou a so snahami o jej vylepšenie.
Náš príbeh o Veľkej ceste okolo Austrálie bol nielen nádherný príbeh o dvanásťtisícoch kilometroch meraných stredom púšte, kúpeľoch v teplom mori a oboznamovaní sa s opticky fascinujúcimi prírodnými kreáciami. Bol aj príbehom o ľudskom zlyhaní – o zlyhaní nás všetkých, ktorí sme sa výpravy zúčastnili. Nepíšem tieto riadky rád, avšak kvôli objektivite musím do mozaiky spomienok zakomponovať aj tento príbeh...
Posledný deň našej cesty sme zostali kempovať v dedinke, či vari mestečku asi 120 km severne od Sydney, nazvanej podľa kanadskej metropoly - Toronto. Malé, sympatické a pokojné mestečko sa rozprestiera na východnom pobreží kontinentu v oblasti Central Coast, len asi 30 km južne od iného anglického veľkomestského menovca – Newcastle. Takže ste mohli kdekomu zasadiť poriadneho chrobáka do hlavy, keď ste mu povedali, že ste boli v Toronte aj v Newcastle v ten istý deň, či vari v priebehu dvoch hodín...
V Toronte sa jasne ukázala situácia, do akej sme sa ako cestovateľský tím dostali. Už po raňajkách bolo zrejmé, že niečo veľmi trápi Žanetu. S psychickou podporou Katky sa obidve vybrali na breh ku mólu, kde sedel Ivan sám pri stole a raňajkoval. Začal som tušiť, čo to asi bude za problém – moje podozrenie sa potvrdilo, keď sa po dlhej chvíli Žaneta vrátila uplakaná a zavesená do Ivana. Wow(!), napadlo ma. Aké smiešne sú dievčatá. Aké občas naivné! Od začiatku mi bolo jasné, čo je Ivan za vtáka a kam speje jeho nevinná hra so Žanetou. Jednoducho otázka, ktorá Žanetu trápila znela – "Čo ďalej s tebou, Ivan, keď mi už dva mesiace prejavuješ neustále náklonnosť? Mysliš to so mnou vážne? Vrátiš sa kvôli mne na Slovensko? Prídeš ma pozrieť do Čiech? Oženíš sa so mnou? Budeme mať kopec synov takých bradatých ako si ty a dievčat takých naivných ako som ja?". OK, smejte sa. Dievča bolo naozaj dosť pobláznené a naivnejšie vari viac ako ja – viď ďalej...
A čo na to vták Ivan, ktorý sa (kvôli Žanete ???) neoženil??? Čo si myslíte, že odpovie prelietavý ľahtikár, típek, ktorý je schopný meniť baby častejšie ako ja svoje ponožky? „Zíde z očí, zíde z mysle.“, povedal mi, keď som sa ho opýtal. 6 dní bude plakať, 5 dní sa bude trápiť, 4 dni bude smútiť, 3 dni spomínať, 2 dni bude opitá a vida – máme tu nového ľahtikára a lovca naivných duší.
Bolo mi z toho nanič. Z nás všetkých, rozumejte - jaska, aj zo mňa. Možno bolo naozaj správne, keď som chcel tento výlet napriek námietkám dievčat ukončiť o dva týždne skôr... Nie, že by som mal niečo proti Ivanovým manierom, v podstate som chápal jeho plytkú mentalitu – bolo mi však smutno pri pomyslení na to, ako sa občas nepekne obidve (hlavne práve Žaneta) zachovali ku mne a ako veľmi sa obidve (hlavne práve Žaneta) popálili na Ivanovi. Ako kolektív sme úplne zlyhali.
Toronto – jeden z najpokojnejších a zároveň najsmutnejších večerov počas našej púte. Vlastne sme v tom čase už takmer spolu nekomunikovali. Medzi mnou a dievčatami – Žanetou a Katarínou, bol akoby neprekonateľný múr oddeľujúci naše konanie a ciele chladom vzájomných výčitiek a vari z ich strany až antipatie. Situácia sa vlastne zhoršovala postupne už od druhého týždňa, keď som dievčatám naznačil, že mizerne varia a že by som očakával väčšiu mieru prínosu ku spoločnému tímovému dobru. Bolo to v Melbourne a obidve to akosi zasiahlo do živého. Urazili sa – a prestali komunikovať. Pritom vlastne o nič vážne nešlo – očakával som, že si veci vyjasníme a výsledkom toho bude, že už nebudem sedieť denne 10 hodín za volantom Lady B a jesť dvakrát denne mizerné čínske polievky zaliaté horúcou vodou a že aspoň občas mi pomôže s orientáciou v neznámom teréne.
Zle som však odhadol povahu dievčat – neboli komunikatívne a praktické typy. Boli dotklivé a urážlivé. Nevedeli sa s humorom preniesť cez úskalia – úplne odsekli komunikačný kanál a nezostal žiadny priestor ani len na triezvu a vecnú dohodu - nieto ešte na pokusy o humor. Možno však bola chyba aj na mojej strane – že som to proste povedal dosť neobalene a priamo. Som však už taký – ako povedala Markétka - chýba mi zmysel pre akýkoľvek takt. Proste poviem, čo si naozaj myslím bez ohľadu na vhodnosť momentálnej situácie.
A tak, od Melbourne, teda asi od 7. dňa nášho tripu, to šlo s našou tímovou atmosférou dolu vodou. Občas sa to zlepšilo, občas zase zhoršilo. Zlé to bolo asi 10 dní po Melbourne, spomienka na celú Great Ocean Road je spomienkou na našu vzájomnú zlosť. Portland už bol lepší, Adelaide s Pretty boyom vlastne zábavný. Dokonca Flinders Ranges bol vynikajúci trip – a chcel som veriť, že bez Ivana v takejto nálade prejdeme celú púšť a všetko dobre dopadne. Jednoducho naše vzťahy kolísali celou cestou. Do značnej miery to možno bolo zapríčinené naším vekovým rozdielom (bol som o 4 roky starší od najstaršej Kataríny - 24), mojím postavením v teame (sám som vrazil prachy do auta a preto mi podstatne viac ako spolucestujúcim záležalo na tom, aby fungovalo a vrátili sme sa do Sydney s autom v poriadku, predsa len, 130.000,- nie je malý peniaz) a našou neschopnosťou preniesť sa s humorom cez rozdiely v našich názoroch a začať spolu komunikovať. Vecne a bez emócií...
Za najväčšiu chybu však pokladám svoju naivnú veľkodušnosť, s akou som si celú cestu hovoril, že sme predsa s dievčatami dohodnutí, že všetky náklady, počnúc kúpou Lady B, výdavkami počas cesty a končiac predajom auta, znášame spoločne. Toronto je mojím mementom a výkričníkom do budúcna, míľnikom na ceste môjho života o ktorý som zakopol, pokusom Osudu otriasť mojou dôverou v ľudský charakter a dobro.
V Toronte mi najprv Žaneta a potom aj Katarína povedali, že ich to jednoducho nezaujíma. Že ich nezaujímajú moje výdavky na cestu, pretože keď auto predám, tak či onak, získam pekný balík. V podstate mali pravdu. Áno, Lady B som predal. Predal som ju za 4.300,- dolárov. Pointa príbehu je v tom, že som ju kúpil za 5.500,- dolárov. A to v čase, keď ani jedna nemala peniaze a vôbec nebolo isté, že sa im podarí turistické víza predĺžiť... Bol to risk, ktorý vyšiel na 50% - víza sa im podarilo predĺžiť, avšak koniec-koncov ma podrazili.
Podľa našej pôvodnej dohody sme mali stratu pri predaji, teda 1.200,- AUD rozdeliť rovnako medzi nás troch – mňa, Katarínu a Žanetu. Ivan v dohode nebol zahrnutý. Takto som to pred kúpou auta prepočítal a tak sme sa dohodli – ak aj auto predáme so stratou, povedzme 1.200,- dolárov, na každého to vyjde cca 400,- dolárov. Ak to pripočítame ku ostatným výdavkom počas cesty (750,- dolárov na jedného), naša 2-mesačná cesta okolo kontinentu by vyšla každého z nás asi 750 + 400 = 1.150,- dolárov. A to vám poviem, že to je mizerne nízka cena v porovnaní s ostatnými alternatívami, ktoré som porovnával predtým, než som Žanete a Kataríne predostrel plán kúpiť auto. Bola by to mizerne nízka cena zohliadniac, koľko nám Lady B umožnila ušetriť – že sme v aute mohli spávať, variť a bez teritoriálnych obmedzení premiestňovať. V porovnaní alternatívami – len za 14 denný lístok zo Sydney cez Alice Springs do Darwinu autobusom, by bola každá z nich zaplatila asi 1.300,- dolárov so zahrnutým nocľažným bez stravy! Keby cestujeme 2 mesiace po všetkých miestach, kde sme boli s Lady B, vyšlo by celkové náklady na jednu osobu približne 3.000 – 4.500,- dolárov!!!
Napriek tomu, že ani jedna z nich si neuvedomila uvedené fakty, hlavnú výčitku vznášam sám voči sebe. Jednoducho som mal kedykoľvek počas cesty požiadať obidve dievčatá o zálohu aspoň 300-500,- dolárov - koniec koncov, Ivana by som tam bol býval mohol zahrnúť tiež. Nebol by som v Toronte zostal s poslednými 120,- dolármi na účte. Bol by som si istý, že sme finančne zviazaní a že máme ten istý záujem... Pravidlo je teda prosté – tam, kde sú peniaze, nie je miesto pre naivnú veľkodušnosť a vieru v charakter ľudí, aj keď to neznamená, že tam nemôže byť. V biznise platí chladná logika čísel a finančného záujmu. Tam nie je miesto pre pozitívne či negatívne emócie ani pre sociologické pokusy. A to platí aj pre najlepších kamarátov a priateľov – aj o tom som sa už presvedčil.
Takže naše putovanie skončilo fiaskom. Po raňajkách v Toronte sme vyrazili na cestu. Deň predtým som však požiadal Žanetu, ktorá viedla našu spoločnú kasu, o zúčtovanie našich výdavkov – napriek tomu, že sme si od Adelaide každý kupovali stravu sám, mali sme predsa len spoločné výdavky za camping, za benzín a pod. Viete, čo vysvitlo? Žanete chýbalo v pokladni 520,- dolárov!!! Pri sčítaní vkladov na osobu napočítala 750,- dolárov. Výdaje sme spočítali na 620,- AUD. Rozdiel – cca 130,- AUD na každého z nás štyroch sa kdesi stratil. OK, neverím, že by jednoducho peniaze ukradla. Nie, nevyzeralo to tak, bola naozaj zaskočená rozdielom. Vtedy som si však pomyslel, že je naozaj hlúpa, keď si neurobila kontrolu aspoň zopárkrát počas 2 mesiacov. Výdavkov sme mali mnoho – najpravdepodobnejšie si nezaznačila nejaký bločik – to sa ľahko mohlo stať i mne.
Čo som mal robiť? Bol som zúfalý. Spýtal som sa ich: „Keďže ste ma takto vyfakovali, čo by ste povedali na to, keby vás tu vysadím?“. Boli sme v meste, v centre Toronta, neďaleko bola zastávka autobusov. Ukázal som na ňu. „Zoberiete si svoje veci a nájdete si spoj do Sydney? Je to už len 120 km...“. Mŕtvo v očiach a nevyslovená prísaha krvnej pomsty...
Bolo to však pre mňa neracionálne riešenie. Čo ako som bol naštvaný a sklamaný z ich bezcharakternosti, musel som myslieť na to, že som vlastne zostal de facto bez peňazí. Každá z nich mi dlžila (a dodnes dlží) po 400,- dolárov (plus Žanetine manko 130,- AUD) – s ktorými som pôvodne kalkuloval pri návrate do Sydney. Myslíte že je to sranda – zostať kdesi na druhom konci zemegule s poslednými 2.500,- korunami na účte? A to ma čakala STK mojej (teraz už mojej, nie „našej“) Lady B, ktorá ma minimálne mala stáť 30 dolárov. A ak náhodou bude treba niečo opraviť, moje náklady na konečný predaj auta mohli ľahko vyskočiť na 200-600 i viac dolárov... Bol som naozaj v brynde, tak na pokraji existenčného ohrozenia, ako vari ešte nikdy v živote... Takže som povedal: „OK, keďže ste sa takto zachovali, musím zmeniť plán. Predtým, než sa rozídeme, musím získať pink slip.“ Totiž bez STK nepredáte v Austrálii auto. Musíte mať tzv. „pink slip“, čo je kus ružového papiera s potvrdením od autorizovanej autoopravovne, že vaše auto je OK. Nuž som vyhľadal najbližší autoservis v Toronte a požiadal o urgentné otestovanie auta. Šťastie v nešťastí – Lady B napriek svojmu veku prešla kontrolou na prvý raz a STK ma naozaj stála len 32,- dolárov.
Po technickej kontrole som však povedal dievčatám, že vzhľadom ku mojej finančnej situácii ich lístok do Sydney bude stáť každú 50,- dolárov. A že si môže vybrať – buď autobus za približne tú istú cenu, alebo zaplatia mne. Dali mi stodolárovú bankovku a Žaneta mi chvejúcou sa rukou vrátila kľúč od Lady B.
Veru tak. Toto bol smutný koniec nášho cestovania okolo austrálskeho kontinentu. Prežíval som zmes pocitov obrovského sklamania z ľudí, smútku zo strateného času a obáv, ako dokážem z posledných 120,- dolárov prežiť tie 1-2 týždne, pokiaľ predám Lady B.. (to som ešte nevedel, že mi nejaký opilec o 2 dni rozbije sklo na dverách a že aj napriek tomu uskutočním bombastický výlet s Arty na Central Coast – hoci len na pár dní...)
Ešte počas cesty, keď sme prechádzali posledných 120 km ku Sydney, ma napadlo, ako by asi obidve darebáčky reagovali, keby som zastavil na diaľnici a s xichtom zabijaka im oznámil, že platnosť ich lístkov práve vypršala... :- )
Vyložil som ich všetkých – Ivana, Katarínu a Žanetu na Central Station, v centre Sydney. Presne tam, kde sme pred 59 dňami vyrážali na Veľkú cestu okolo Austrálie – plní nadšenia a pozitívnych očakávaní. Bola tam druhá Katka (II), menovkyňa mojej spolucestujúcej, ktorá vítala Žanetu aj Katarínu. Pozdravil som ju aspoň z diaľky –Kataríne ani Žanete som nevenoval pohľad. Ivan mi podal ruku a snažil sa vypotiť nejakú trápnu frázu, že treba viac myslieť na to dobré, čo sme prežili... Mal som dosť aj jeho chameleónstva – ale ruku som mu na sekundu podal. Predsa len – bol komunikatívny most medzi mnou a dievčatami počas takmer polovice našich ciest.
Nikoho z mojich spolucestujúcich som odvtedy nestretol. So žiadnym ani neudržujem kontakt, hoci mám dve ich adresy. A to je najsmutnejšie – keď zistíte, že vám z najnádhernejších a najdobrodružnejších dvoch mesiacov v živote nezostal žiadny pozitívny medziľudský vzťah.
Určite budem ešte cestovať. Pravdepodobne to nebude Austrália, možno Ázia, Európa alebo južná Amerika. Odteraz sa však vždy budem riadiť pravidlom, že na cesty pôjdem len s ľuďmi, ktorých poznám a viem, čo od nich môžem očakávať, alebo s ľuďmi, s ktorými budeme rovnako zviazaní – či už finančne alebo záujmovo. Ak nebude poruke žiadna z týchto alternatív - budem cestovať radšej sám.
PS:
Dosť bolo rado-by-sebaľútostivých rečí - sú tu určite aj veselšie príspevky... Napokon - všetko, čo je tu napísané, je v skutočnosti len polovica pravdy. Je to môj subjektívny pohľad. Ak by Vás skutočne trápil názor aj druhej strany, skúste napísať na kacenkach@hotmail.com alebo hirjakivan@hotmail.com...
