V polovici roku 2002, po ôsmych mesiacoch kurzu angličtiny a IT/webdesignu na Central College, som sa nevyhnutne priblížil k okamihu, keď ma prestanú moje študentské víza oprávňovať na pobyt v Austrálii. Bolo potrebné učiniť rozhodnutie - predĺžiť víza alebo odísť z Autrálie?
Predĺženie víz by znamenalo zaplatiť si ďalší kurz na 3-6-9-12-24 mesiacov, pričom náklady na jeden 3-mesačný semester predstavovali cca 2.500,- AUD. Nuž, nebola to malá čiastka z ťažko usporených peňazí počas bolestivých večerov pri umývaní riadu v hoteli Delfín na Surry Hills. Moje celkové úspory v tom čase dosahovali cca 4.000-4.500,- AUD, týždenne som usporil asi 150-200,- AUD, čiže mesačne asi 700-800,- AUD. Poviete si - nie je to zlý peniaz. Možno nie. Bola to však existencia bez budúcnosti: večne pracovať ako umývač riadu, čašník, roznášač letákov, pizza driver, robotník na stavbe, pomocník v domove dôchodcov (nursing house), dokladač v supermarkete, maliar alebo čistič bytov... atď - to sú bežné profesie, na ktorých stavia svoju existenciu podstatná časť študujúcich cudzincov. Nájsť perspektívnu prácu v kancelárii alebo vo svojom obore je nesmierne ťažké - kvôli vašej mizernej angličtine a pracovnému obmedzeniu 20 hodín týždenne vám nikto nebude vybavovať pracovné víza ani riskovať, že vás nelegálne zamestná.
Tieto myšlienky mi dlho prechádzali hlavou - boj medzi nezávislým, dobrodružným a naozaj zaujímavým životom proti reálnym šancám. Vari každému je ľúto povedať zbohom Austrálii - keď sa tu raz ocitnete, skôr či neskôr začnete hľadať cestičky, ako tu zostať čo najdlhšie... Nepoznám nikoho, kto by utekal z Austrálie.
Napokon som sa rozhodol odísť. Rozhodol som sa zmeniť študentské víza na turistické na šesť mesiacov a cestovať nejako, s niekým, niekam. Bolo to začiatkom augusta, dva či tri dni pred vypršaním platnosti študentských víz, keď som sa dostavil na imigračný úrad vedľa Central Station.
V batohu som mal pripravené všetky doklady, ktoré mi povedal Michal Šesták a kdekto, že budem potrebovať. Okrem vyplneného formuláru žiadosti pozostávali hlavne z:
- potvrdenia dochádzky na Central College - Certificate of Final Attendance - percento vašej dochádzky do školy počas full-time štúdia, musí byť minimálne 80%.
- výplatných pások môjho zamestnávateľa - na nich imigračný úradník kontroluje počet hodín odpracovaných v týždni - ak nájde čo len na jednej páske viac ako 20 hodín, má minimálne zámienku zamietnuť vám obnovenie/zmenu víz.
- výpisu z účtu - úradník ho môže konfrontovať s výplatnými páskami, zhodnotiť reálnosť vašich príjmov a životných nákladov a prípadne vás obviniť, že máte minimálne tri zdroje príjmov, čo môže byť opäť zámienka na zamietnutie víz.
- letenka - veľmi často si úradníci overujú platnosť vašej spiatočnej letenky - podľa toho vám môžu určiť dĺžku platnosti víz.
Vydávanie/zmena víz môže byť nočnou morou pre nejedného študenta. Nejeden má viaceré zdroje príjmov a prípadne zriadených viac účtov v dvoch alebo troch bankách. Rozhodujúce je, aby ste si držali jeden účet ako legálny - za účelom dokladovania príjmov imigračnému úradu, ktoré by na 20 hodín pracovného času týždenne nemali presahovať cca 20 x 13 AUD = cca 250-300,- AUD. Pokiaľ sa úradníkovi zdajú vaše príjmy príliš vysoké, môže vás požiadať o dodanie dodatočných dokumentov - verte, že je to veľmi nepríjemný stres!
Začiatkom augusta 2002 som teda naklusal na DIMMIA - Austrálsky úrad pre imigračné a multikultúrne záležitosti - v tom čase práve čerstvo presťahovaný z Rockdale ku Central Station. Imigračný úrad si predstavte ako 2-3 obrovské haly nachádzajúce sa na 1. a 2. poschodí budovy (rok 2002). Pohľad krížom cez halu a stovky vyčkávajúcich imigrantov poskytne predstavu vari stovky jednomiestnych pracovísk oddelených od seba stenovou priečkou - bunka vedľa bunky. V každej z nich je presne jeden počítač, jedna stolička a jeden úradník/úradníčka.
Často je však vydanie víz otázkou šťastia. Môžte natrafiť na lenivého, alebo dobre naladeného úradníka, ktorý sa vás nebude nič pýtať a dokonca prehodí zopár vtipných poznámok na adresu posledného ragbyového zápasu na štadióne v Surry Hills. Zaplatíte poplatok za zmenu víz cca 150,- AUD (v Austrálii je výborné mať embosovanú kreditku vydanú miestnou austrálskou bankou, žiadny úradník vám nezoberie hotovosť) a s pocitom príjemne stráveného predpoludnia odchádzate domov.
Inokedy môžete natrafiť na tzv. typ rypáka. Úradník - či už muž alebo žena - sa vás môže detailne pýtať na všetko ohľadne vášho študentského života a prípadne sa zamyslieť, či si v niečom neodporujete.
Nanešťastie - ja som natrafil na druhý typ imigračného úradníka rypáka. To som už bol rozhodnutý, že odchádzam v decembri, kvôli Katarína a Žanete som dokonca kúpil druhú letenku, pretože platnosť prvej vypršala o mesiac skôr, ako sme sa plánovgali vrátiť z ciest. Stálo ma to dodatočných 1.200,- AUD. Pani však neúprosne nedôverčivo kládla podozrievavé otázky, až som začal byť nervózny - všetko som mal naplánované, cestovanie cca 2-3 mesiace okolo Austrálie, kúpiť a neskôr predať auto, zakúpenú druhú letenku, úmysel odísť - jediné, čo som k tomu potreboval boli víza platné do Vianoc, kedy som mal rezervovaný odlet. Avšak úradníčka - vraj NIE! Podozrievala ma, že tu chcem zostať a zarobiť pár miliónov, čo nebola celkom nepravda, keďže som potreboval peniaze na cestovanie - avšak všetko to malo i tak ísť na cestovanie. Vedel totiž, že na Surry Hills platia kitchenhandom cca 15.000,- AUD na hodinu.
Napokon, keď sa moja ochota komunikovať s ňou obmedzila na základné "YES" a "NO" mi povedala, že mi teda udelí turistické víza na 4 mesiace - do 21. novembra 2002. Na moju otázku, čo mám robiť, keď odletím až o ďalšie štyri týždne mi odporučila ukázať sa na imigračnom pred uplynutím platnosti víz. Nepatril som teda k tým mnohým šťastlivcom, ktorí bez problémov dostali šesť-mesačné turistické víza.
Boli sme už sedem týždňov na cestách, keď sme dňa 25.11.02 dorazili do Brisbane, aby som na imigračnom úrade obnovil/predĺžil víza. Ktosi mi poradil, že mimo Sydney vydávajú víza oveľa ľahšie - najmä keď vidia, že skutočne cestujete a veselo podporujete austrálsky turistický priemysel.
V podstate to aj tak akosi bolo. Lady B sme odstavili v centre Brisbane, dve ulice od Imigračného úradu (večný problém nájsť parkovanie v centre austrálskej metropoly). Úrad som našiel, pani mi veselo oznamuje, aby som prišiel na druhý deň. Zúfalo ju prosím, že cestujeme štyria v jednom (akože aute) a zajtra už musíme byť mimo mesta, pretože tu aj tak nemáme kde prespať.
Dáva mi časenku a ja dúfam, že mám doklady OK a že nebudem sem musieť ťahať mojich troch spolucestujúcich na druhý deň... Ukazujem jej letenku, hovorím o pláne ukončiť cesty, predať auto a odletieť - pani sa príliš nepýta, predlžuje mi turistické víza o jeden mesiac do 31.12.2002 s klauzulou "No Work", "No further stay", "Maximum 4 months study" a "X-Rays exam if study > 4 weeks" . Stálo ma to ďalších 150,- AUD, čo dosť výrazne zasiahlo do môjho, v tom čase vďaka mojej dôverčivosti k spolucestujúcim, nízkeho rozpočtu. Bol som však happy, že nebudem mať opletačky s úradmi a budem mať ešte trochu času užiť si Sydney...
