Ako som spoznal Arty...

Thajské baby sú stelesnením plachosti a extrémnej ostýchavosti. Pre mnohých Európanov, alebo ako hovoria ľudia z Ázie – Západniarov (nerozlišujú medzi strednou Európou a Amerikou, pre nich je to všetko „západna kultúra“) má táto črta ich správania príťažlivé čaro. Akoby ich pokojné a tiché správanie bolo v protiklade s emancipovanými, večne na konfrontáciu a presadenie svojich individuálnych záujmov pripravenými „silnými osobnosťami“ našich „západniarských“ žien. Akoby ich výchova a náboženská filozofia už vopred pripravovala na absolútnu oddanosť svojmu vyvolenému partnerovi a vytvorila v nich ochotu adaptovať sa i veciam, ktoré by mnoho našich žien odmietalo. Z mnohých hľadísk je preto pre človeka západnej kultúry thajské dievča, resp. ázijská manželka podľa môjho názoru prijateľnejšia a stabilnejšia životná partnerka.

Kedysi začiatkom februára 02 som sa nasťahoval do dvojposchodového apartmánu ku Mikeovi, kde už bývalo 6 študentov. Arty bola jednou z nich, bývala už asi pol roka, odkedy začala chodiť na univerzitu. Náš zoznamovací proces mal neuveriteľne pomalý priebeh. "Ako sa vlastne voláš?", spýtala sa ma v polovici mája. "Neuveriteľné“ - napadlo ma – „do roka zistí, že som z Európy...". Takže sme bývali už niekoľko mesiacov v jednom byte, dokonca vo vedľajších izbách, a nevedeli sme o sebe ABSOLÚTNE nič. Nebolo to však až také prekvapujúce. Stretali sme sa totiž naozaj veľmi zriedka – Arty ráno pred ôsmou vypadla do školy, ja som málokedy vstal pred pol deviatou. Večer ja som šiel spať o pred polnocou, Arty po polnoci prichádzala z práce domov. Ak sme sa videli dvakrát za týždeň, tak naša konverzácia sa zvyčajne skrátila na uponáhľané "Bye-bye" alebo "Have a nice day – Pekný deň".

Naše spoznávanie sa však nečakane urýchlila jedna udalosť. Arty oprala peniaze. Dvojtýždňové nájomné, asi dvesto dolárov, zabudla vybrať z jeansov a hodila ich do práčky. No a v práčke zmizli, čo však nepripúšťali zákony logiky. Peniaze nemohli byť zničené, pretože austrálsky dolár je tvrdá mena potlačená na mastnom papieri, neboli v jeansoch, ani sa nedostali z práčky von. A tak na scénu nastúpil jediný schopný domáci inštalatér a odborník na elimináciu fungujúcich práčok – XĽuboš. Po dvoch hodinách trápenia sa s trubicami, čerpadlom a bubnom som víťazoslavne podal Art peniaze. Bola taká happy, že zabudla na západniarsku nezdvorilosť, ktorou sa obvykle naša domácnosť riadila a thajsky sa poďakovala.

Čo to znamená – poďakovať sa po thajsky? Je to veľmi úctivé gesto, ktorým sa zdraví rodič, starší človek, alebo je to prejav úctivej vďačnosti voči sympatickému a schopnému inštalatérovi:-) Ruky dala dlaňami ku sebe ako pri modlitbe vo výške hrude a hlavu sklonila až takmer na hruď a povedala „Thank you. Ďakujem.“. Potom ma pozvala na večeru – dala mi ochutnať zo dve jej thajské špeciality, ktoré si priniesla z práce. Kupodivu, takmer nič nebolo pikantné, čo ma veľmi potešilo a obidve jedlá chutili bombasticky. Odvtedy si hovorím, že raz musím tú thajskú kuchyňu vyskúšať naostro v Thajsku...

No a tak sme pokračovali. Niekoľko krát som sa pokúšal Art nahovoriť na spoločný výlet – či už do Blue Mountains (Modrých hôr) pri Sydney, alebo na Coogie Beach (pláž Kudži), keď sme si s Máriom urobili malý výlet –nikdy to nevyšlo, pretože Art stále robila nejaké kredity alebo výskumné práce o vplyve prozápadnej kultúry na tradičnú thajskú alebo sa potrebovala učiť a učiť...

Až v septembri sme sa konečne dohodli, že si urobíme malý výlet do Kráľovského národného parku. Chcel som ju zaviesť na miesto, kde som už raz bol a kde sa mi veľmi páčilo – na mys Jibbon Head. Až vtedy sme sa lepšie spoznali. Prebrali sme všetko možné, i to, že ma považuje za svojho zvláštneho kamoša. „Za to môžu opäť peniaze“, napadlo ma (trochu kyslo) pri spomienke na opraté peniaze. Ale aj tak to bol pekný výlet, ku koncu ma Art učila počítať do 10 po thajsky. Ale pamätám si len „nnngg“, čo znamená „nula“, pričom s intonáciou nesmiete ísť hore, ale dole. A nie veľmi dole, ale len veľmi mierne dole – musíte mať pred sebou graf s lineárnou krivkou [y=-5x], nie však [y=-x]. Občas treba lineárnu krivku vymeniť za parabolickú, týka sa to hlavne urážok a agresívnych deklarácií. Thajská reč je od toho večera pre moje uši niečo tak ťažko pochopiteľné, ako asi angličtina pre čínske uši.

To však už bol september. Už som bol s Katkou, Žanet a Ivanom rozhodnutý vyraziť na cestu okolo Austrálie – a na Arty mi už mnoho času nezostávalo. Vlastne sme boli stále v štádiu spoznávania sa – a to dosť nešťastného. Obaja sme si kládli otázku: čo s tým? Má to vôbec význam, keď onedlho odchádzam? Avšak i tak sme ešte niekoľko krát vyšli spolu do Darling Harbouru, zábavného a prístavného srdca Sydney navštíviť v práci nášho spolubývávajúceho Novozélanďana Martina (Martin – the big f** classic guitar maniac) v Jamaica Blue Coffee a ktorý tento prepad nazval neoficiálne naším prvým rande, čo sme obaja rázne zamietli, boli sme v Botanických záhradách, zopárkrát na prechádzke nočným mestom – a už tu bol 1. október a na mňa čakala Lady B a cesta okolo Austrálie.

     

---

Arty som stretol až po dvoch mesiacoch, po návrate z ciest okolo Austrálie. "Vôbec sa nezmenila", bolo prvé, čo ma napadlo. Spýtal som sa jej, či by sme nešli na pár dní na výlet – a ona prisľúbila, že si zmení smenu v reštaurácii, kde pracovala.

Ráno, 03.12.2003 sme vyrazili na náš trip smerom ku Central Coast. Bohužiaľ, nemal som už mnoho času, pretože som musel predať auto a 16.12 som odlietal. Takže sme sa vybrali len na 2-dňový výlet asi 120 km severne od Sydney. Bol to super výlet! Aký obrovský rozdiel oproti ľuďom, s ktorými som prešiel polovicu kontinentu a ktorí ma nakoniec aj tak podrazili! Art bola veľmi ochotná a milá, a na tieto dva dni, z ktorých sa nečakane kvôli stepným požiarom stali tri dni, mám jednu z najkrajších spomienok na cestovanie po Austrálii. I napriek tomu, že Arty nebola tak existenčne nenáročná ako Žaneta & Katarína, ktoré dokázali založiť svoju dennú existenciu na kúsku chleba s arašídovým maslom a sprchovať sa každý druhý deň, bola oveľa ústretovajšia a náladovo príjemnejšia, ako večne nespokojné a pasívne dievčatá, s ktorými som strávil dva mesiace v jednom aute. Ktovie však, ako by to bolo s Arty po dvoch mesiacoch...

 

Faktom však je, že po návrate z výletu na Centrálne pobrežie (Central Coast) sme s Arty spoločne prehlásili, že spolu chodíme. Áno, napriek všetkej logike. Už nám bolo jedno, že do odletu mám necelé dva týždne a že ktovie, či sa ešte niekedy uvidíme... Boli to ťažké dni, viac pre ňu, ako pre mňa. V noci sme boli do 3-4 hodiny ráno hore, niekoľkohodinový spánok a Arty už musela bežať do práce – nemohla si ani skrátiť smeny, pretože naviac zastupovala kolegyňu... Ja som denne vysedával na trhu áut na King Crosse a čakal na kupcu pre svoju LadyB ´83...

Odlet 16. decembra 2002 bol mizerný deň. Skutočne som mal pocit, že niekoho opúšťam. Arty išla so mnou na letisko. Malá krásna a pôvabná Thajka, moja smutná priateľka. "Pom pen khom thai crab (Som thajský človek.)", povedal som jej. "Pom mai chai thai crab (nie si thajský človek)", namietla.

Keď lietadlo vzlietlo, prisahal som si, že ak aj nie do Sydney, tak do Bangkoku ju určite prídem pozrieť. Napokon, Thajsko je krajina usmievavých tvárí a prečo nestretnúť jednu takú milú a prívetivú usmievavú tvár ešte raz?

Ahoj Arty.

Príbehy z toho istého obdobia...

Fotografie súvisiace s týmto príbehom...