|
Začiatkom januára sa mi zranené ľavé koleno z prvej
delivery už takmer zahojilo. Môj spolubývajúci
Jano D., zvaný mistr dídžej,
to už asi tretí týždeň naplno roztáčal v tej istej
pizzérii a vystavoval moju odvahu a chalanskú
hrdosť ťažkej otázke, či to skúsiť ešte raz.
Napokon som si povedal - nemám čo stratiť, idem
sa spýtať managera Nestora. A Nestor - ku môjmu
prekvapeniu - keď ma zbadal, podal mi ruku, spýtal
sa, ako sa darí a či mám záujem pokračovať v jazdách
- vraj som podľa jeho názoru
ešte neukončil tréningové jazdy. Naozaj
cool guy. A tak som sa dohodol na ďalšie jazdy.
Druhý deň som urobil cca 2-3 výjazdy opäť v doprovode
skúseného jazdca - Martina z Čiech, a potom som
ho požiadal, nech ma nechá samého na druhom konci
mesta, že sa chcem sám začať orientovať. Tak,
s použitím asi 4 - 5 máp a troch kompasov som
sa po 30 minútach ocitol v našej pizzérii s mierne
pozdvihnutým sebavedomým.
Potom som dostal svoju druhú
delivery, ktorú som ako prvú dokonca úspešne doručil.
Trvalo mi vari 2 1/2 hodiny, kým som sa vrátil
do pizzérie (vyrazil som
za svetla a vrátil sa za tmy), Nestor sa
ma už zúfalo viackrát snažil dovolať a zistiť,
či žijem. Avšak také sú začiatky všetkých pizzaboyov,
tak začínal aj Mr. DJ, Mauricio,
Martin, Kosťa či Nádžib. Práve v tom spočíva
krása tohto pozoruhodného jobu - nikdy neviete,
kam pôjdete s nasledujúcou delivery a čo zažijete...
A či prežijete do ďalšej delivery... :-)
Občas sa stanete participantom naozaj zábavných
príhod. Raz sa mi stalo, že som stál na križovatke
a čakal na červenú. Práve sa konal nejaký rugbyový
zápas a skupinky fanúšikov prechádzali cez cestu.
Zrazu z jednej skupinky vyletel típek smerom ku
mne s nadšením revúc "Pizza,
Pizzaaaaa, give me some piiiizzaaaa.".
Priskočil ku môjmu motocyklu
a rukami objal skrinu na uloženie pizze,
červený pizzabox. A stále kričiac "I want
some pizzaaaa...." už aj s podporou svojich
kamošov, ktorí ma obstúpili a skandovali. No,
chvíľu som si myslel, že sa jedná o novú formu
organizovaného zločinu, hlavne keď svetlá
semaforov zmenili červenú na zelenú, skupinka
ma nechcela pustiť, pričom típek stále
objímal môj pizza box. Stál som ako
prvý na križovatke a všetky autá za mnou
začali netrpezlivo trúbiť a posmelili pizzamaniaca,
držiaceho moju motorku, do ešte naliehavejšieho
"Piiiiiiizzzaaaaa... " - volania. Našťastie
sa niekto v skupinke umúdril a po chvíli ho odtiahol
odo mňa a konečne som mohol vyraziť...
Občas sa vyskytnú situácie, na ktorých sa potom
naozaj zabavíte. Alebo Jirko
- to bol zase môj nový driver, ktorého som po
čase ja zaúčal - Jirko dostal delivery do hotela.
Klasika, Jirko donesie pizzu do hotela, zaklope
na dvere, dvere sa otvoria a v izbe dve
mladé kočky a nejaký pán. Obidve kočky
len v spodnej bielizni. Jirko odovzdá pizzu, pán
zaplatí a potom povie: "Dievčatá, dajte pizzamanovi
prepitné." A dievčatá priskočia k Jirkovi,
objímu ho a naliehajú "Touch
me, please, touch me, dotkni sa ma, prosím."
Jirko, chudák, v rozpakoch spiatkuje z izby, aby
neutrpela jeho počestnosť, dievčatá stále zavesené
do neho. Vtom sa otvoria dvere na výťahu a skupinka
ľudí zhrozená pozerá na tú Sodomu Gomoru,
ako mladý pizzaman škandálne ohrozuje dve mladé
počestné dievčatá. Chudák, Jirko, keď nám to rozprával,
bol v takom šoku, že si ani neuvedomil akú šancu
prepásol, ako sa potom vyjadril.
Takže to bola renesancia mojej odvahy - po
dvoch týždňoch jázd som sa už slušnejšie orientoval
v centre Sydney a priemerná dĺžka jednej delivery
klesla z 2 hodín na asi 25-30 minút. Dnes
už mapy takmer nepoužívam a dovolím si tvrdiť,
že poznám centrum Sydney
ako svoje staré deravé ponožky, ktoré na konci
týždňa periem kladivom.
Dokonca domáci Ozíci ma občas pristavia v domnienke,
že som Austrálčan a pýtajú sa ma, kde je tá ktorá
ulica - neviem o tom, že by ma doteraz niečím
zaskočili. Vždy som im povedal niečo ako "just
keep walking this street along then turn right
to Macquarie" (len pokračujte pozdĺž tejto
ulice a potom zabočte doprava ku ulici Macquarie),
alebo "Oh, Hoskin Place ? Ha-ha ha, very
easy (sebavedomé mávnutie rukou) - just go through
the Castlereagh Street, pass the Market Street
and King Street and then just keep walking somewhat
3-5 minutes, you can not miss it, baby..."
(Oh, Hosin Place? To je jednoduché - prejdite
cez ulicu Castlereagh Street, potom ulicou Market
Street a King Street a po 3-5- minútach ste tam
- nemôžeš to minúť, bejby...). Veru tak, značné
kvantum nepotrebných vedomostí - ale, ako
hovorí klasik: Život je
plný záhad a nikdy neviete, čo sa vám na čo zíde!
|
