|
A tak som tu ! Sydney, metropola rozhodená na viac
ako 2500
km2 na pobreží
Tasmanského mora s obrovským množstvom
nádherných zálivov, zátok, mól a prieplavov vyplnených
tisíckami jachiet a lodí akoby chaoticky rozložen7ch
figúriek na trblietavej šachovnici vodnej plochy,
čím fascinujúco vytvárajú absolútne nemonotónnu
panorámu prímorského mesta.
Je piatok 17,00 miestneho času, 21.11.2001. Pocity?
Únava. Výzva. Zvedavosť. Neistota. Mal som presnú
adresu, kde som mal zabezpečené ubytovanie. Vysvitlo,
že jeden zo spolucestujúcich, Jano,
neskôr prezývaný Mr. DJ, má ubytko na tej
istej adrese. Chvíľu nám trvalo zorientovanie
- aký lístok kúpiť z Airportu do centra, kde sú
východy a prečo je ten internet
v letištnej hale zadarmo. Proste - prvý
týždeň, možno dva, budete asi viac cestovať, budete
hľadať alternatívne ubytko, prácu, budete chcieť
vidieť "the city" - orientovať sa v
teréne - odporúčam kúpiť si RED
TICKET TRAVEL za 29,- AUD, ktorý platí
7 dní od aktivácie a pokrýva všetky spôsoby dopravy
(metro, bus) v slušne rozsiahlej zóne. Ak však
chcete naozaj šetriť od začiatku, tak si kúpte
jednosmerný najlacnejší
lístok do centra za 7-8 AUD. Všeobecne
sú lístky na(z) letisko(a) drahé, podstatne drahšie,
než keď si kupujete lístok na tú istú vzdialenosť
v meste. Proste cenová politika - prečo nezarobiť
na turistoch?
A tak sme sa z metra vystúpili na Central
Station, priamo v centre mesta. Prvým problémom
bolo zistiť, kde je sever - neverili by ste, aký
je to problém, keď všetko vidíte dolu hlavou!
Obrátili sme sa preto na solídne
vyzerajúceho Austrálčana: "Where is
Albion Street, please?" - "Aha,
ich, pahoľkovia! A nie ste vy náhodou zo Slovenska?",
odpovedal čistou slovenčinou. Dobre, nie? Ten
pocit, že som vonku zo Slovenska sa akosi nie
a nie dostaviť! Vysvitlo však, že to nie je až
tak vzácna náhoda, nakoľko je tu kopec Slovákov
a Čechov a nikdy si nemôžete
byť istý, či ten, komu objasňujete, prečo si myslíte,
že nie je veľmi inteligentný vo vašom rodnom jazyku,
náhodou nie váš rodák. Adresu sme v pohode
našli, domáca nás už očakávala. Bola to staršia
pani, Slovinka, ktorá nehovorila žiadnou rečou
a zároveň všetkými. Jej jazyk bola hatlanina slovinčiny,
španielčiny a angličtiny s prímesou zopár slovenských
výrazov, nakoľko už dlho poskytovala ubytovanie
slovenských študentom.
Dostali sme s Janom izbu
za 150,- AUD, 75,- AUD na každého týždenne a bez
zálohového bondu, čo je na centrum veľmi
pekná cena, asi 20 minút peši od školy. Izba mala
vlastnú minikuchynku a chladničku. Žiadny luxus,
ale ten som ani neočakával. Zoznámili sme sa aj
s ďalšími Slovákmi, obývajúcimi prvé a druhé poschodie
v dvojposchodovom dome - Roland,
Robert a Martin. Robert sa hneď chopil
roly sociálneho agitátora a vzal nás na menšiu
výpravu na jeho obľúbené miesta. Oxford Street,
Pizza Hut, nedávno založený slovenský
klub. V klube, ktorý sa vraj snaží organizovať
agentka Renáta Morganová,
sme stretli pár ďalších Slovákov, avšak neurobili
na mňa dobrý dojem. Potom sme si s Janom dali
pizzu, zatiaľ najdrahšia
pizza v mojom živote nás vyšla spolu na 18 doláčov,
cca 450,- Sk. A to bol koniec prvého dňa - bolo
treba ísť rýchlo spať, aby sa biorytmy adaptovali
na 8 hodinový posun.
|