Vytlac tuto stranku...    Zatvor okno   
 

Bundaberg : ako sa maká na paradajkovej farme.

 
Apropos : Prečo majú poliši pri štartovaní otvorené dvere???
Aby mohol naskočiť motor....
A prečo majú poliši pri štartovaní vybraté zadné okná???
Aby mohli vyhodiť rýchlosť....

[ 19 / 36 ]
 

V prvej dekáde novembra, asi po 30 dňoch cestovania bolo jasné, že najťažšiu časť cesty - predovšetkým púsť a piesočné oblasti Severného Teritória - máme už za sebou. Začali sme uvažovať nad možnosťou privyrobiť si nejaký peniaz na niektorej z Queenslandských fariem, ktorými je severovýchodná časť austrálskeho kontinentu husto posiata a ktoré majú na svedomí, že Queensland má charakter poľnohospodársky najbohatšieho austrálskeho štátu.

Naša kalkulácia bola dosť priamočiara - maximálne šetriť počas cesty (odhadol som výdavky počas tripu na každého z nás asi 150,- AUD vrátane vreckového týždenne) a pokúsiť sa zarobiť časť týchto peňazí späť. Priemerný hodinový zárobok na farmách sa pohybuje od 8 do 14 dolárov na hodinu - postačovalo nám nájsť farmu vari na týždeň a naše výdavky na cestovanie počas 2 mesiacov sme mohli poľahky získať späť...

Začali sme hľadať v okolí Ayers. Ovocinárksa oblasť, farma na farme - bananové, mangovníkové, melónové, paradajkové, feferónkové farmy - akoby ste vyberali zaváraniny v obchode. Už po niekoľkých návštevách fariem sme narazili na problém - víza. Totiž, okrem Ivana, ktorý večne figľoval vízami a ako pravidelná lodná doprava premával medzi imigračným úradom a college, nikto z nás nemal legálne pracovné víza, tzv. working hollidays, ani študentské, ktorými by sme sa mohli preukázať na farmách buď ako backpackeri (v skutočnosti však working holliday visa dostávajú len backpackeri zo štátov západnej Európy - ešte som nevidel tento druh ročných pracovných víz udelených komukoľvek zo štátu v strednej Európe) alebo ako študenti na prázdninách.

Dievčatá a ja sme mali turistické víza. No a naša naivná predstava, že nejako už len toho farmára ukecáme - naozaj to tak nefungovalo. Ako nám totiž po niekoľkých dňoch vysvetlil situáciu jeden zhovorčivý domorodý farmár pri pobreží oceána v Ayers (bolo to v deň, keď sme mali po krk márneho hľadania a obidve holky si dali špeciálnu sprchu z plastového vreca - ktoré sme my s Ivanom držali :-O)), pomerne nedávno, jednu či dve sezóny dozadu, veľmi sprísnili kontroly pracovných povolení na farmách v Queenslande. Práca načierno na farmách sa totiž natoľko rozmohla, že štátna správa musela zakročiť radikálnymi opatreniami. Posilnila nejaké pracovné komisie, ktoré cestovali po farmách a jednoducho kontrolovala legálnosť víz brigádnikov - pokiaľ neboli Austrálčania. Ak našli nelegálneho pracovníka - nasledovalo okamžité odobratie víz, pečiatka nežiadúcej osoby na 6 rokov ako aj povinnosť opustiť územie Austrálie do 30 dní a dodatočná pokuta pre farmára.

V čase nášho cestovania to bola dosť pálčivá otázka a bolo vidieť, že farmári majú skutočne obavy pred rizikom z opletačiek s úradmi.

Za takýchto okolností sa teda ťažko hľadala práca... V okolí Ayers sme mali vyhliadnutú mangovníkovú farmu (Akoonah Mango Farm, tel. +61 (0)77 829454, fax +61(0)77 829545), kde nám šéf sľúbil, že nás prijme komplet v štvorke - keď začne sezóna.. Bohužiaľ, sezóna mala začať až o 1-2 týždne, a tak dlho sme nemohli čakať. Chodili sme teda od farmy ku farme, my sme sa pýtali na prácu, oni nás na víza. Akosi sme si nerozumeli :-)) Možno tomu decentne napomohol aj môj občas trochu odviazaný imidž, keď som sa pýtaval na prácui v slnečných okuliaroch nasadených naopak - vrchom dolu a nosil moje obľúbené tričko - "No school - No job - No problem! Žiadna škola - žiadna práca - žiadny problém!". Farmári väčšinou na mňa chvíľu zamyslene hľadeli a pravdepodobne zvažovali, do akej miery si z nich strieľam... V každom prípade - z Ayersu sme sa po týždni vybrali preč.

Homeless XĽuboš pred Bundabergskou rumovou pálenicou

Podobne sme skúšali šťastie aj v Bundabergu. Šli sme od farmy ku farme a bezúspešne hľadali prácu. Bezúspešne až raz...

Bolo to 14.11.02, asi o 13,00, keď nám ktorýsi Ozík (rozumej Austrálčan) za farmou Steinhardtovcov, južne od Bundabergu, poradil skúsiť šťastie na neďalekej farme u Philla. Už z diaľky sme videli viacero backpackerských áut odstavených vedľa paradajkového poľa. Dlhé, vari 800 metrové záhony sa tiahli ku obzoru. Medzi nimi ako trpaslíci pobehovali ľudia a obsluhovali dva obrovské stroje s kolesami o priemere asi 3-4 m, ktoré sa pomaly sunuli pomedzi záhony. Na prácu sme sa vybrali spýtať len ja s Ivanom - Žaneta i Katarína skepticky zostali v aute. Už z diaľky sa ku nám blížila nejaká žena a živo gestikulovala rukami. Zakričala "Are you looking for a job? - Hľadáte prácu?", ledva sme s Ivanom prikývli, žena ukázala na jeden z obrovských strojov a povedala, že jeden z nás nech tam beží a maká! Nuž, povedzte, nie je to z extrému do extrému? Boli sme s Ivanom poriadne zaskočení - bez formalít, bez otázok a odpovedí, bez pracovného oblečenia, bez oznámenia dievčatám... Nuž, ale nebola iná šanca - Ivan sa rozbehol ku stroju, kde bolo jedno miesto na sedenie voľné a pustil sa do oberania paradajok... Mne žena oznámila, že ja pôjdem na druhý stroj - keď sa vráti z druhého konca záhonu. Využil som čas a odbehol som ku autu, vzal si aspoň gumenné rukavice a dievčatám oznámil radostnú zvesť - máme prácu, zatiaľ aspoň ja s Ivanom. Pre dievčatá nemali dnes voľné miesto...

A tak som makal i ja. Obrovský stroj, vysoký asi 5-7 metrov sa slimačím tempom posúval pomedzi riadky zrelých i zelených rajčiat. Na pravej a na ľavej strane z neho vyčnievali asi 10 metrov dlhé ramená, z ktorých sa presne medzi paradajkové záhony spúšťalo 5 sedacích ramien - na každom takomto ramene sedeli dvaja ľudia, jeden oberal na ľavej strane, druhý na pravej a obaja hádzali polozrelé plody do pohyblivého pásu na sedacom ramene. Na gigantickom stroji sa teda viezlo 20 ľudí plus 3 ľudia na hornej plošine a vodič. Pozbierané plody sa dopravnými pásmi zhromažďovali v obrovských kadiach. Keď boli kade plné, stroj na chvíľu zastavil (po dvoch hodinách práce to bola pre môj chrbát túžobne očakávaná chvíľa) a kade sa preložili do nákladného automobilu, ktoré ich odnieslo na ďalšie spracovanie do neďalekej továrne s ktovieakým spracúvajúcím zariadením...

To bola naša brigáda. Asi po hodine práce som bol mal ruky úplne zelené od šľahajúcich paradajkových porastov - úprimne som ľutoval Ivana, že nemal čas vziať si ani len rukavice... Pláca tu bola celkom slušná - 12,50 dolárov na hodinu. Ak ste denne makali viac ako 8 hodín, potom bola hodinová sadzba 19,- dolárov za každú hodinu naviac. Začínalo sa o 5,00 ráno, končilo sa medzi 19,00 - 21,00 večer. Chrbticové implantáty ani morfium neboli v cene. Ak ste si zvykli - od pondelka do piatka sa tu dalo zarobiť cca 1100,- dolárov. Víkendy boli automaticky za 19,- dolárov na hodinu, po odpracovaní ôsmej hodiny bola sadzba 21,- dolárov na hodinu. Za sobotu plus nedeľu sa tu dalo zarobiť do 550,- dolárov. Ak ste to teda prežili, tak za 7 dní by ste mohli byť bohatší o 1600-1700 dolárov. Výplata bola každý pondelok na účet. Jasne, znie to neuveriteľne - ale je to taká makačka, akú som ešte v živote asi nezažil! Prakticky to znamená odpracovať za týždeň cca 90 hodín, za mesiac cca 360 hodín... To je dvojnásobok bežnej pracovnej normy v extrémne ťažkých fyzických podmienkach!!! Trúfli by ste si za ten peniaz?

Keby som tam bol sám - asi by som to skúsil, aspoň na týždeň - zdolať takúto výzvu... Verím, že v podstate ide o to, dostať sa do systému - treba klesnúť dostatočne hlboko, ku hranici svojich fyzických síl, aby ste si uvedomili, že na to máte. Brigádnici, ktorých sme tam stretli boli buď domáci obyvatelia, ktorí si ku Phillovi prišli privyrobiť, alebo študenti na prázdninách a vari 2-3 backpackeri. Niektorí tam makali už týždeň - a keď som sa ich pýtal, či majú čas ísť večer aspoň do mesta - len začudovane na mňa pozerali. Ako mi povedal jeden africký študent na nejakej univerzite z Brisbane, vraj keď príde domov, zaspí tesne predtým, ako dopadne na posteľ :-))

S Phillom sa však vyskytol problém. Chcel totiž víza, darebák! Vlastne sa len spýtal "Do you have working visa, right? Just bring a copy of your passport for me tommorrow... Máte pracovné víza, nie? Zajtra mi prineste kópiu vášho pasu...". A tak sme Phillovi darovali našich ťažko zarobených 2 x 80 dolárov a rozhodli sme sa vzdať sa tejto práce. Problém bol aj v tom, že Phill nemal prácu pre dievčatá. Možno by sa však nejaké miesto po pár dňoch uvoľnilo hore na stroji - oberanie by fyzicky nezvládali... Všetci zberači medzi záhonmi paradajok boli bez výnimky muži. Pardon - s výnimkou šéfky, ktorá nás zverbovala...

A to bol začiatok i koniec našich úspechov pri hľadaní práce na farmách po Queenslande. Rozhodli sme sa radšej si užiť slobodných rán, neskorého vstávania a skúsiť šťastie ešte niekde inde... O dva dni sme to však definitívne vzdali. Po obhliadke svetoznámej rumovej destilárne, návšteve Turtles Rookery - jedného z troch hniezdísk obrovských korytnačiek vo svete a dramatickom výstupe Kataríny i Žanety (kde mi povedali, že ich deptám ako Jano Depta svojím xichtom potenciálneho vraha) - sme sa rozhodli odísť z Bundabergu a urobiť výlet na najväčší piesočný ostrov na svete - Frasier Island...




Príbehy z toho istého obdobia...

(V databáze sa momentálne nenachádzajú súvisiace príbehy.)

Fotografie súvisiace s týmto príbehom...

(Žiadne podobné fotografie sa v databáze nenachádzajú..)
Start | Sydney | Cesta okolo Australie | Australia prakticky | Singapúr | Fotogaléria | Linky | Synet.sk
© XLuboš 2003